VÝSTAVA PRI PRÍLEŽITOSTI 100. VÝROČIA NARODENIA
Kliknite na vybraný plagát a vypočujte si súvisiaci podcast. Alebo navštívte virtuálnu výstavu nižšie.
Kliknite na vybraný plagát a vypočujte si súvisiaci podcast. Alebo navštívte virtuálnu výstavu nižšie.
Nezávisle od toho, ako som sa usiloval, ani na okamih som sa nemohol zbaviť spomienky na stretnutie s Ježišom. Toto stretnutie s Ježišom mi úplne zmenilo život. Jeho smutný výraz sa mi vryl do srdca ako pečať a ja som nedokázal myslieť na nič iné. Od toho dňa som sa naplno pohrúžil do Božieho slova. Boli chvíle, keď som bol obklopený nekonečnou temnotou a bol som naplnený takou bolesťou, že som mal problém dýchať. Inokedy som mal srdce naplnené radosťou, ako keby som sa pozeral na ranný východ slnka, ktoré práve pretína horizont.
V snahe utíšiť svoje srdce a zastaviť slzy som zložil nasledujúcu báseň:
Koruna slávy
Keď pochybujem o ľuďoch, cítim bolesť.
Keď súdim ich, nedá sa to zniesť.
Keď nenávidím ich, môj život je sťa ničota.
Keď im však uverím, podvedú ma.
Keď milujem ich, zradia ma.
Noc plná žiaľu a utrpenia, hlavu mi vtláča do dlaní.
Mýlim sa azda?
Mýlim sa, už viem.
Verme, aj keď nás podvádzajú.
Odpúšťajme, aj keď nás zrádzajú.
Milujte z celého srdca, aj tých, čo vás nenávidia.
Utrite si slzy a privítajte s úsmevom
Tých, čo nevedia nič, iba podvádzať,
Aj tých, čo zrádzajú bez ľútosti.
Ó, Pane, ako len láska bolí!
Pozri na moje ruky,
A vlastnú si prilož na moju hruď.
Srdce mi ide puknúť od tej bolesti!
Keď lásku som dal tým, čo vstali proti mne,
Víťazstvo mi bolo odmenou.
Ak konali ste rovnako,
Ja sám vám dám Korunu slávy.
Prežil som viacero dní ako tieto, čo ma ťahalo hlbšie a hlbšie do sveta modlitieb. Absorboval som nové pravdy, ktoré mi Ježiš hovoril priamo, a plne som sa odovzdal Bohu. Začal som žiť úplne ináč ako predtým. Musel som prehodnotiť veľa vecí a postupne sa zo mňa stal málovravný mladík.
Počas štúdií v Japonsku som pracoval v najrôznejších zamestnaniach. Bol som vrátnikom v administratívnej budove. Písal som listy za negramotných ľudí. Na viacerých miestach som pracoval ako vedúci zmeny. Bol som vykladač osudu. Keď som rýchlo potreboval peniaze, písal som kaligrafiu a predával som ju. Nikdy som však nezanedbával svoje štúdiá. Všetky tieto veci som chápal ako sebazdokonaľovanie. Vykonával som najrôznejšie práce a stretával tých najrôznejších ľudí. Tým som sa naučil veľa o ľuďoch.
Stále verím tomu, že aby sa človek stal dobrým, musí do svojej tridsiatky zažiť veľa ťažkostí. Ľudia musia prejsť zaťažkávacou skúškou zúfalstva na dne ľudskej existencie a zakúsiť, aké to je. Musia sa naučiť objavovať uprostred pekla nové možnosti. Iba človek, ktorý sa ocitne na ceste von z priepasti zúfalstva a má v sebe nové odhodlanie, môže zažiť znovuzrodenie ako človek, ktorý je schopný byť strojcom novej budúcnosti.
V tom čase som zažil toto zjavenie: „Vzťah medzi Bohom a ľudstvom je vzťahom otca a jeho detí, a Boh je nesmierne smutný z toho, že vidí, ako jeho deti trpia.“ V tej chvíli sa mi všetky tajomstvá univerza v hlave vyriešili. Bolo to, ako keby niekto odrazu zapol filmovú premietačku. Pred očami sa mi premietlo všetko, čo sa stalo od okamihu, keď ľudstvo porušilo Boží príkaz. Z očí mi neprestajne tiekli horúce slzy. Padol som na kolená a sklonil hlavu k zemi. Veľmi dlho som nebol schopný vstať. Podobne, ako ma kedysi môj otec niesol domov na svojom chrbte, keď som bol ešte dieťa, zložil som svoje telo do Božieho lona a plakal som. Deväť rokov po mojom stretnutí s Ježišom sa mi nakoniec otvorili oči a uvidel som pravú lásku Boha.
Ježiš sa mi zjavil ako šestnásťročnému chlapcovi, lebo chcel, aby som pochopil podstatu pôvodného hriechu, ktorý ľudia spáchali, a aby som nastolil svet mieru, kde by hriech a Pád prestali existovať. Dostal som od Boha dôležité pokyny, aby som odčinil hriechy ľudstva a aby som nastolil svet mieru, tak ako ho Boh pôvodne stvoril. Svet mieru, po ktorom túži sám Boh, nie je nejakým miestom, kde sa dostaneme po smrti. Boh chce, aby sa tento svet, v ktorom žijeme teraz, stal miestom, kde prevláda úplný mier a šťastie tak, ako to platilo vo svete, ktorý Boh stvoril na začiatku. Boh určite neposlal Adama a Evu do tohto sveta nato, aby trpeli. Svet musí poznať túto ťažko uveriteľnú pravdu.
Bolesť z hladu poznajú iba tí, ktorí ho zažili. Keď je človek hladný, obyčajné zrnko ryže získa obrovskú hodnotu. Ešte dnes, keď si spomeniem na Hungnam, cítim napätie. Je ťažké uveriť, že jediné zrnko ryže môže dať telu takú vzpruhu, ale keď je človek hladný, túži tak po jedle, že sa z toho ide zblázniť. Keď má človek plný žalúdok, svet sa zdá veľký, ale pre hladného človeka je zrnko ryže väčšie ako celá zem. Zrnko ryže má pre hladného človeka obrovskú hodnotu.
Sú dve veci, ktoré musíme zanechať potomkom, keď zomrieme. Jednou je tradícia a druhou je výchova alebo vzdelanie. Národ bez tradície nemá budúcnosť. Tradícia je duša, ktorá umožňuje národu zachovať kontinuitu; národ bez duše neprežije. Druhá dôležitá vec je výchova alebo vzdelanie. Ak národ nedokáže dať svojim potomkom výchovu a vzdelanie, tiež zanikne. Aby sme zaistili potomkom novú budúcnosť, na jednej strane im potrebujeme odovzdať tradíciu, ktorá sa nám odovzdávala z generácie na generáciu tisíce rokov, a na druhej strane im musíme odovzdať poznanie o nových veciach.
Spolu s tanečným súborom som založil umeleckú školu Little Angels (neskôr bola premenovaná na umeleckú školu Sonhwa). Mala šíriť naše ideály do sveta pomocou umenia. Od roku 1965, keď bol súbor Little Angels na svojom prvom zahraničnom turné v Spojených štátoch, vystupuje ako posol výnimočnej krásy kórejských tradícií po celom svete. Britská kráľovská rodina ich pozvala, aby vystúpili pred kráľovnou Alžbetou II. Boli tiež pozvaní, aby sa zúčastnili na oslavách dvestoročného výročia vzniku Spojených štátov, kde vystupovali v centre dramatických umení John F. Kennedy Center for Performing Arts. Zúčastnili sa na kultúrnom a umeleckom festivale v rámci Olympijských hier v Soule. Little Angels sú známi vo svete ako veľvyslanci mieru v oblasti kultúry.
Koncom roku 1971 som znovu odcestoval do Spojených štátov. Potreboval som tam bezpodmienečne vykonať určité úlohy, ale dostať sa tam nebolo vôbec jednoduché. Nebola to moja prvá cesta do Ameriky, ale tentoraz som musel nezvyčajne dlho čakať na vízum. Niektorí členovia cirkvi mi navrhovali, aby som svoj odlet odložil, ale to som nemohol. Ťažko sa mi to vysvetľovalo, ale bolo veľmi dôležité, aby som odletel z Kórey v určený deň. A tak som sa rozhodol, že pôjdem najprv do Japonska a o americké vízum požiadam odtiaľ. Ponáhľal som sa, aby som včas opustil Kóreu.
Na začiatku sedemdesiatych rokov bola Amerika hlboko vtiahnutá do vietnamskej vojny, proti ktorej vystupovali protivojnoví aktivisti. V krajine panoval vážny rozkol. Mladí ľudia hľadajúci zmysel života experimentovali s alkoholom, drogami a voľným sexom, a zabúdali pri tom na svoju večnú dušu. Tradičné náboženstvo, ktoré malo týchto mladých ľudí viesť, neplnilo svoju úlohu. Nepomáhalo im ukončiť toto ich bezcieľne tápanie a vrátiť sa k správnemu spôsobu života. Hedonistická a materialistická kultúra stiahla dolu veľa mladých ľudí, pretože nenašli v srdci záchytný bod.
Čoskoro po príchode do Spojených štátov som usporiadal prednáškové turné na témy „Budúcnosť kresťanstva“ a “Božia nádej pre Ameriku“. Pred početným publikom som otvorene hovoril o slabostiach Ameriky spôsobom, ktorý by si nikto iný nedovolil.
Vyhlásil som, že Amerika bola založená na puritánskom duchu a za krátkych dvesto rokov sa stala najmocnejším štátom na svete preto, lebo ju Boh zahrnul svojou nekonečnou láskou a požehnaním. Pripomínal som poslucháčom, že hoci sloboda Ameriky pochádza od Boha, Amerika Boha zavrhla. „Amerika stojí na vynikajúcich tradíciách,“ povedal som. „Musíte však tieto tradície oživiť.“ Prišiel som do Spojených štátov, aby som oživil pôvodného amerického ducha, zachránil Ameriku pred skazou a vyzval Američanov, aby sa kajali a navrátili sa k Bohu.
Samozrejme, že manžel a manželka by si mali vždy dôverovať a mali by rozvíjať svoju lásku. Sľub, ktorý najviac zdôrazňujem u ľudí pripravujúcich sa na manželstvo, je, „aby naučili svoje deti zachovať si sexuálnu čistotu“.
Tento sľub je prirodzený a pochopiteľný, ale jeho dodržanie je v dnešnej spoločnosti ťažké. Čím viac je svet skazený, tým dôležitejšie je prísne dodržiavať sľub sexuálnej čistoty.
Zdokonaľovanie človeka a dosiahnutie mieru vo svete je možné cez rodinu. Cieľom náboženstva je viesť všetkých ľudí k dobru a vybudovať na zemi ideálny svet mieru. Nech by sa politici akokoľvek snažili spoločne vymyslieť východisko, mier vo svete nedosiahnu. Ani vojenská sila, čo ako pôsobivá, nenastolí mier. Nastolenie mieru na zemi sa začína v rodine.
Pri obrade zásnub a svadby prosím ženíchov a nevesty, aby si navzájom sľúbili určité veci, ktoré nesmú nikdy porušiť. Po prvé, ženích a nevesta si vždy musia veriť a mať sa radi. Po druhé, nesmú jeden druhému spôsobiť bolesť v srdci. Po tretie, musia svoje deti a vnúčatá vychovať tak, aby si zachovali sexuálnu čistotu. Po štvrté, všetci členovia ich rodiny si musia pomáhať a navzájom sa podporovať, aby sa stali skutočnou ideálnou rodinou. Zdržanlivosť pred manželstvom a vernosť v manželstve sú nanajvýš dôležité. Toto učím ľudí, aby som im pomohol rozvinúť v živote ich osobnostný potenciál v celej jeho bohatosti, a tiež aby dokázali vytvoriť a udržať zdravú a silnú rodinu. Manželstvo je niečo viac než spojenie muža a ženy. Je to vzácny obrad, kde sa človek zaväzuje pokračovať v Božej práci na stvorení. Manželstvo je cesta, v rámci ktorej sa muž a žena stávajú jedným, plodia nový život a budujú pravú lásku. Manželstvo je základom pre novú budúcnosť: formujú sa z neho nové komunity a aj národy. Vzniká nový Boží svet mieru v centre s takýmito rodinami. Miestom, kde vzniká Nebeské kráľovstvo, je práve rodina. Preto musia byť manželia a manželky centrom mieru.
Medzinárodné a medzikultúrne manželstvá sú najrýchlejšou cestou, ako vytvoriť ideálny svet mieru. Veci, ktoré by ináč trvali nekonečne dlho, sa cez tieto manželstvá dajú zázračne vyriešiť za dve-tri generácie. Ľudia by mali vstupovať do manželstva ignorujúc národné a kultúrne rozdiely a mali by prijať partnera z krajín, ktoré považujú za nepriateľské. To by urýchlilo príchod svetového mieru. Človek môže nenávidieť ľudí z inej krajiny alebo inej kultúry s tým, že ich nikdy nechce ani vidieť. Ak si však v tejto krajine nájde manželského partnera, taký človek je na polceste stať sa jej občanom. Nenávisť, ktorú cítil, sa vytratí. Ak sa to bude opakovať dve až tri generácie, nenávisť vymizne aj s koreňmi.
Na tento svet neprichádzame ani z neho neodchádzame tak, ako sa nám chce. Nemáme možnosť zvoliť si svoj osud. Narodili sme sa, hoci sme si nevybrali, že sa narodíme. Žijeme, hoci sme si nevybrali, že budeme žiť. Zomrieme, a tiež si nevyberáme smrť. Nad týmito aspektmi svojho života nemáme žiadnu moc, ako sa teda môžeme chvastať, že sme v niečom lepší ako iní? Nemôžeme sa narodiť z vlastnej vôle, vlastniť veci, ktoré budú naše navždy, a nemôžeme sa ani vyhnúť smrti. Preto akékoľvek naše chvastanie v tomto zmysle bude znieť úboho a smiešne.
V určitom okamihu každý z nás odloží svoje fyzické telo ako staré šaty a zomrie. V kórejčine sa na opísanie smrti bežne používa výraz torakada („vrátiť sa“). Vrátiť sa znamená ísť späť tam, odkiaľ sme prišli, čiže vrátiť sa k našim prakoreňom. Všetko vo vesmíre prebieha v cykloch. Biely sneh, čo sa hromadí vysoko na horských svahoch, sa roztopí, stečie po svahoch, zlieva sa do potokov, do riek a nakoniec skončí v oceáne. Keď vtečie do oceánu, ako morská voda pohltí páľavu slnečných lúčov a premení sa na paru. Vráti sa na oblohu a tam čaká, aby sa z nej stali vločky alebo kvapky dažďa. Takémuto návratu na miesto, odkiaľ pochádzame, hovoríme smrť. Kam sa potom vraciame my, ľudské bytosti, keď zomrieme? Spojením tela a srdca dochádza k splodeniu ľudského života. Smrť je odloženie tela. Vraciame sa teda tam, odkiaľ prišlo naše srdce.
Úlohou náboženstva je nasmerovať ľudí k dobru a odstrániť ich zlú povahu, čo nachádza potešenie v boji. Vezmime si hlavné svetové náboženstvá. Všetky hlásajú, že ich ideálom je svet mieru. Všetky chcú, aby nastalo nebeské kráľovstvo, utópia alebo raj. Náboženstvá majú pre tento ideál rôzne názvy, ale všetky sa usilujú o takýto svet. Vo svete existuje množstvo náboženstiev a každé je rozdelené na nespočetné frakcie a denominácie. Avšak najpodstatnejší aspekt všetkých je rovnaký – túžia po Nebeskom kráľovstve a svete mieru. Násilie a animozita v našom vnútri trhajú naše srdce. Kráľovstvo lásky ho vylieči.
Prvýkrát som do Jeruzalema prišiel v roku 1965. Bolo to v čase pred Šesťdňovou vojnou a Jeruzalem bol stále pod územnou správou Jordánska. Šiel som na Olivovú horu, kde Ježiš počas modlitby plakal slzami zmiešanými s krvou tesne pred tým, ako ho odviedli pred Pontského Piláta. Položil som ruku na dvetisíc rokov starý olivový strom, ktorý v tej noci mohol byť svedkom Ježišovej modlitby. Do stromu som zabil tri klince, jeden za judaizmus, ďalší za kresťanstvo a posledný za islam. Modlil som sa za deň, keď sa tieto tri rodiny viery zjednotia. Svetový mier nenastane dovtedy, pokiaľ sa judaizmus, kresťanstvo a islam nezjednotia. Tieto tri klince sú tam doteraz.
V dnešnom svete sú judaizmus, islam a kresťanstvo od seba striktne oddelené, majú však spoločné korene. To, čo ich drží stále rozdelené, je ich chápanie Ježiša. Aby sa tento problém začal riešiť, požiadal som 19. mája 2003 kresťanov, aby vo vzťahoch v rámci abrahámovských vierovyznaní prestali natoľko zdôrazňovať kríž. Preto sme uskutočnili obrad sňatia kríža. Z Ameriky, kde dominuje kresťanská kultúra, sme priniesli kríž a pochovali sme ho na Krvavom poli v Izraeli. Toto pole bolo kúpené za tridsať strieborných, ktoré dostal Judáš Iškariotský za zradu Ježiša, ktorá nakoniec viedla k Ježišovmu ukrižovaniu.
23. decembra toho istého roku sa v jeruzalemskom Parku nezávislosti zišlo približne tritisíc ambasádorov mieru zo všetkých náboženstiev a krajín sveta a s nimi asi sedemnásťtisíc Izraelčanov a Palestínčanov, aby sa zúčastnili na symbolickom sňatí tŕňovej koruny z Ježišovej hlavy a nahradili ju korunou mieru. Potom spoločne pochodovali za mier ulicami Jeruzalema. Miestne úrady nám vydali príslušné povolenia a poskytli ochranu, pričom palestínske a izraelské rodiny podporili náš pochod mieru tak, že pred ich domami svietilo svetlo.
V tom čase bol prezident Gorbačov vďaka úspechom svojej perestrojky v Sovietskom zväze populárny.
Počas predchádzajúcich rokov som sa stretol s mnohými prezidentmi USA, avšak stretnutie s prezidentom Gorbačovom bolo oveľa ťažšie. Obával som sa, že dosiahnuť čo i len jedno stretnutie bude veľmi náročné. Mal som pre neho odkaz a bolo veľmi dôležité, aby som mu ho odovzdal osobne. Prezident Gorbačov reformoval Sovietsky zväz, otvoril vo svojej krajine priestor pre slobodu, ale ako ubiehal čas, meče reformy čím ďalej, tým viac smerovali na jeho krk. Ak by sa situácia vymkla spod kontroly, ocitol by sa vo veľkom nebezpečenstve.
„Pán prezident, urobili ste veľkú vec,“ povedal som mu. „Vzdali ste sa postu generálneho tajomníka Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, no teraz ste sa stali prezidentom mieru. Vďaka vašej múdrosti a odvahe máme v súčasnosti šancu vybudovať svetový mier. Vy ste pre svet urobili tú najdôležitejšiu, najtrvácnejšiu a najúžasnejšiu vec na svete. Ste hrdinom mieru, ktorý vykonal Božie dielo. Meno, ktoré bude v histórii Ruska navždy pripomínané a vážené, nebude Marx, Lenin alebo Stalin. Bude to Michail Gorbačov.“
Vyjadril som mu také vysoké uznanie za to, že umožnil rozpad Sovietskeho zväzu, vlasti komunizmu, bez krviprelievania.
Na to pán Gorbačov odpovedal: „Reverend Mun, vaše slová sú pre mňa veľkou útechou. Dodávajú mi energiu. Do konca svojho života sa budem venovať projektom na podporu svetového mieru.“ A pevne mi stisol ruku.
V súčasnosti mnohí ľudia rozprávajú o mierovom zjednotení. Ja som už o týchto veciach hovoril vtedy, keď sa ľudia ani len neodvážili použiť výraz „mierové zjednotenie“ zo strachu, že budú obvinení z porušenia protikomunistického zákona a zákona o národnej bezpečnosti. Keď sa ma ľudia v súčasnosti pýtajú, čo treba urobiť, aby nastalo zjednotenie, hovorím im to, čo som hovoril vždy: „Keby Juhokórejčania milovali Severnú Kóreu viac, ako milujú Južnú Kóreu, a Severokórejčania milovali Južnú Kóreu viac ako Severnú Kóreu, zjednotenie polostrova môže nastať aj dnes.“
V roku 1991 som bol schopný ísť do Severnej Kórey na stretnutie s prezidentom Kimom s nasadením života preto, lebo som mal v sebe základ takejto lásky. Potom som sa s ním dohodol na možnosti stretnutí rozdelených rodín, spolupráce oboch ekonomík, výstavbe na hore Kumgang, denuklearizácii Kórejského polostrova a na príprave summitu medzi Severom a Juhom. Nikto by si ani nepomyslel, že antikomunista môže ísť do komunistickej krajiny a otvoriť bránu zjednotenia, no ja som prekvapil svet.
„Sever a Juh sa musia zjednotiť,“ povedal som, „ale pušky a meče nás nezjednotia. Zjednotenie Severu a Juhu nenastane vojenskou silou. Ani počas kórejskej vojny sa to nepodarilo a je naivné si myslieť, že sa to opäť dá skúsiť vojenskou silou. Zjednotenie nenastane ani cez ideológiu čučche, ktorú vyznávate. Ako ho potom dosiahnuť? Svet nefunguje iba vďaka ľudskej činnosti. Pretože existuje Boh, človek sám osebe nedokáže nič. Boh uskutočňuje svoju prozreteľnosť aj v situáciách, keď prevláda zlo, napríklad počas vojny. Preto k zjednoteniu Severu a Juhu nemôže dôjsť prostredníctvom ideológie čučche, lebo je to ideológia postavená na tom, že za všetkým je človek.“
„Vytvorenie zjednotenej domoviny je možné iba prostredníctvom ideológie bohizmu,“ pokračoval som. „Boh nás ochraňuje a náš čas zjednotenia prichádza. Zjednotenie je naším osudom; je to úloha, ktorá musí byť naplnená v našej dobe. Ak posvätnú úlohu zjednotenia našej domoviny nenaplníme v dnešnej dobe, po celú večnosť nebudeme môcť chodiť so vztýčenou hlavou v prítomnosti našich predkov alebo potomkov.“
Dvadsiate storočie bolo obdobím prevratných zmien. Počas týchto sto rokov sa toho udialo viac ako za ostatné dve tisícročia. Bolo to storočie, v ktorom sa odohrali dve svetové vojny, komunizmus zažil ohromný rozmach a následne zanikol. Bolo to tiež storočie, keď sa ľudstvo obrátilo chrbtom k Bohu a nechalo sa pohltiť materializmom. Čo môžeme teda očakávať od dvadsiateho prvého storočia? Niektorí hovoria, že vedecký pokrok dokázal, že väčšina náboženstiev sú len povery, nevhodné pre moderný svet. Ja však tvrdím, že pokiaľ ľudia majú dušu a kým na tomto svete nezavládne mier, náboženstvo vždy malo a bude tu mať svoje miesto.
Čo je cieľom náboženstva? Jeho cieľom je vytvoriť Boží ideálny svet. Konečným cieľom každého náboženstva by mal byť mier.
Boh stvoril tento svet na základe túžby po láske a mieri. Ak trváme na tom, že naše náboženstvo je tou jedinou cestou k spáse, a vyvolávame tým rozbroje, konáme proti Božej vôli. Boh chce, aby každý človek na svete pracoval pre mier, uzmierenie a spolužitie. Ak niekto tvrdí, že jeho či jej angažovanosť v cirkvi rozdeľuje jeho rodinu, bez váhania mu odpoviem, aby dal prednosť rodine. Náboženstvo je iba prostriedkom na vybudovanie Božieho dokonalého sveta, nie je samoúčelom.
Ak bude pokračovať vek, v ktorom sa ľudia združujú len podľa náboženstva alebo rasy, potom sa nevyhneme opakovaným vojnám a konfliktom. Je úplne nemožné, aby nastal vek mieru, ak nedokážeme prekročiť hranice kultúrnych zvykov a tradícií. Ani jedna ideológia, filozofia či náboženstvo, ktoré ovplyvňovali ľudstvo v predchádzajúcich obdobiach, nedokáže nastoliť mier a zjednotenie, také potrebné v budúcnosti. Potrebujeme novú ideológiu a filozofiu, ktorá prekračuje hranice budhizmu, kresťanstva a islamu. Po celý život som do zachrípnutia vyzýval ľudí, aby prekročili hranice vlastných denominácií, či dokonca aj samotných náboženstiev.
Futbal je šport, kde sa súťaží a niekto buď vyhrá, alebo prehrá. No má tiež v sebe potenciál významne ovplyvňovať krajiny a zlepšovať ich spoluprácu v záujme mieru. Majstrovstvá sveta údajne sleduje dvakrát toľko ľudí ako olympijské hry. Z toho vidíme, koľko ľudí vo svete miluje futbal. Práve tak ako olympijské hry aj futbal sa môže stať zjednocujúcim prvkom medzi krajinami, rasami, náboženstvami a kultúrami. Futbal a mier medzi krajinami vnímam ako potenciálne mocnú kombináciu.
Žijeme v spoločnosti, kde prevláda konkurencia a stres. Stres spôsobuje v živote napätie a oberá našu myseľ o pokoj. Keď sa stres nahromadí, ľudia bývajú podráždení a občas sa pohádajú. Šport a umenie sú príkladom činností, ktoré nám pomáhajú znížiť hladinu stresu. Pomáhajú nám ventilovať naše potláčané túžby a zbližujú ľudí. Preto s takým zanietením zakladám futbalové tímy, symfonické orchestre či baletné súbory, lebo sú to prostriedky pomáhajúce dosiahnuť mier vo svete. Svetoznámy futbalista Pelé rozumie tomuto spôsobu myslenia.
Keďže sme sa v tomto zhodli, vytvorili sme novú medzinárodnú súťaž a nazvali sme ju Peace Cup (Pohár mieru). Od roku 2003 sa tieto turnaje konajú pravidelne každé dva roky. Pritiahli sme do Kórey známe futbalové tímy z celého sveta. Pohár mieru sa strieda každý druhý rok s príslušným ženským turnajom nazvaným Peace Queen Cup (Pohár kráľovnej mieru).
Organizátori Pohára mieru tiež plánujú vybudovať štadión mieru v pohraničnej oblasti medzi Izraelom, Palestínou a Jordánskom, čo najbližšie k izraelsko-palestínskym hraniciam. Štadión, ako projekt podporujúci mier, by bol voľne prístupný pre všetkých. Chceme pozvať známych európskych trénerov a otvoriť v tomto regióne futbalovú akadémiu pre deti. Miestni dospelí na seba možno pozerajú radšej cez mieridlá zbraní, ale deti si prídu na futbalový štadión pobehať za loptou. Ľudia vravia, že je to nerealistické a krútia hlavou, ale my to uskutočníme.
Keď sa zamyslím nad stavom sveta, cítim, že tým najpálčivejším problémom je zabezpečenie dostatočného množstva potravy. Riešenie potravinovej krízy nestrpí ani najmenší odklad. Už teraz zomiera každodenne na celom svete od hladu približne dvadsaťtisíc ľudí. Nemôžeme to brať ľahostajne iba preto, že my sami a naše najbližšie rodiny hladom netrpia.
Ale samotné rozdeľovanie zásob potravín hlad nevyrieši. Problém si vyžaduje hlbší prístup. Uvažujem o dvoch základných a konkrétnych riešeniach. Prvým je poskytovať veľké množstvá potravín za nízku cenu a druhým je podeliť sa o technológiu, ktorá pomôže ľuďom, aby si sami vyriešili problém s hladom. V budúcnosti prerastie potravinový problém ľudstva do veľmi vážnej krízy. Nie je možné vybudovať svet mieru, ak najprv nevyriešime potravinový problém. Na obmedzenej ploche pevniny, ktorá je momentálne dostupná, nie je možné vypestovať dostatočný objem potravín. Aby sme našli riešenie, musíme ho hľadať v oceáne. V oceánoch sa skrýva kľúč k riešeniu potravinovej krízy budúcnosti. To je dôvod, prečo som počas uplynulých desaťročí propagoval oceán.
Roky som vyzýval k vytvoreniu sveta, kde by všetky náboženstvá žili spolu v harmónii, kde by všetky rasy žili ako jedna rodina a všetky národy by existovali v jednote. Ale to jediné, čoho boli tisíce rokov trvajúce dejiny svedkom, bolo iba stále narastajúce rozdelenie. Zakaždým, keď sa zrodilo nové náboženstvo alebo prišiel k moci nový režim, vznikali nové hranice a prišli ďalšie vojny. Dnes žijeme vo veku globalizácie. Kvôli budúcnosti sa musíme bezpodmienečne zjednotiť.
Práve s cieľom uľahčiť to som navrhol vybudovanie Medzinárodnej diaľnice mieru. Ide o grandiózny projekt, ktorý spojí podmorským tunelom Kóreu s Japonskom. Jeho súčasťou je aj stavba mosta alebo tunela cez Beringov prieliv, ktorý oddeľuje Rusko a Severnú Ameriku. Tieto medzinárodné diaľnice v konečnom dôsledku prepoja celý svet. Keď bude diaľnica dokončená, bude sa dať cestovať autom od afrického Mysu dobrej nádeje až do Santiaga v Čile a z Londýna do New Yorku. Na ceste nebudú žiadne prekážky, celý svet bude prepojený tak, ako je telo prepojené cievami. Svet sa stane jednou integrovanou komunitou a každý bude môcť slobodne prechádzať cez medzinárodné hranice. Hranice, cez ktoré bude môcť každý voľne prejsť, stratia svoj význam ako hranice. Niečo podobné sa stane s náboženstvami. Ako bude postupne narastať výmena medzi náboženstvami, vzíde z toho väčšie vzájomné pochopenie, konflikty vymiznú a múry rozdelenia sa rozpadnú. Keď v jedinej globálnej spoločnosti budú žiť rôzni ľudia, bariéry medzi rasami zaniknú. Ľudia rôznych rás budú medzi sebou komunikovať napriek rozdielom vo výzore a v jazyku. Táto kultúrna revolúcia pomôže zjednotiť svet.
Starodávna Hodvábna cesta nebola iba obchodnou trasou, ktorú používali ľudia, čo predávali hodváb a nakupovali korenie. Slúžila ako prostriedok komunikácie medzi národmi Východu a Západu a pomáhala zbližovaniu budhizmu, islamu a kresťanstva. Tieto kultúry sa navzájom miešali a stali sa základom novej kultúry. Medzinárodná diaľnica mieru zohrá v dvadsiatom prvom storočí podobnú úlohu.
Zjednotiť sa znamená viac, ako len prepojiť kontinenty tunelmi a mostmi. Znamená to aj vyrovnanie životných úrovní ľudí vo svete.
Medzinárodná diaľnica mieru má za cieľ zmeniť súčasnú nerovnosť tak, že umožní prístup k jestvujúcim prírodným a ľudským zdrojom. To prinesie všetkým jednotnú úroveň blahobytu. To si bude vyžadovať určitú obeť zo strany tých, ktorí majú väčšie materiálne bohatstvo a viac vedomostí. Vybudovať svet mieru sa nedá iba jednorazovými charitatívnymi skutkami alebo príspevkami. Svet mieru dokáže vytvoriť iba úprimná láska a neustála obeť. Musíme byť ochotní ponúknuť všetko.
Podpora a rozšírenie poslania OSN
(Pre viac informácií kliknite na https://www.upf.org)
Federácia žien za mier vo svete
(K tomuto plagátu nie je priradený žiaden podcast. Pre viac informácií kliknite na https://www.wfwp.org)
Mierová cena Sonhak
(K tomuto plagátu nie je priradený žiaden podcast. Pre viac informácií kliknite na https://sunhakpeaceprize.org)
Medzinárodná asociácia poslancov parlamentov za mier
(K tomuto plagátu nie je priradený žiaden podcast. Pre viac informácií kliknite na https://www.upf.org/associations/iapp)
Pri výbere cieľa uvažujte z pohľadu celého sveta. Spomeňte si na Afriku, ktorá dodnes trpí hladom a chorobami. Spomeňte si na Izrael a Palestínu, kde na seba ľudia mieria zbraňami a bojujú navzájom pre náboženstvo. Pripomeňte si Afganistan, kde ľudia existujú nažive vďaka pestovaniu maku, z ktorého sa vyrábajú tvrdé drogy. Pomyslite si na Spojené štáty, kde bezhraničná nenásytnosť a sebeckosť zahnali svetovú ekonomiku do slepej uličky. Spomeňte si na Indonéziu, Haiti a Čile, ktoré striedavo ničia zemetrasenia a prílivové vlny. Predstavte si samých seba v týchto krajinách a zamyslite sa, kde by ste mohli najlepšie priložiť ruku k dielu. Možno vás bude najviac lákať India, kde môže každú chvíľu vypuknúť nový náboženský konflikt, alebo Rwanda, ktorá hynie od sucha a hladu.
Či už konáte dobro na bezhraničnom africkom kontinente, alebo v maličkej Kórei, veľkosť krajiny by nemala byť obmedzením pre váš cieľ. Váš cieľ súvisí s tým, kde prinesie váš talent najväčší úžitok.
V osemdesiatych rokoch som posielal veľa kórejských študentov učiť sa na japonské a americké univerzity. Chcel som, aby odišli z Kórey, kde skoro každý deň videli vybuchovať granáty so slzným plynom, a aby videli, aký rozľahlý a veľký je svet a koľko v sebe skrýva možností. Žaba, čo žije na dne studne, si ani nedokáže predstaviť, že mimo studne existuje šíry svet. Svet je ako živý organizmus, stále sa mení. Stále sa objavujú nové problémy.
Chcem sa dožiť toho, že uvidím v čele OSN viac politikov, ktorí jej pomôžu naplniť pôvodný cieľ, a viac diplomatov, ktorí zastavia boje v konfliktných oblastiach. Veľmi by som chcel stretnúť niekoho ako Matka Tereza, kto by vzal pod svoju záštitu ľudí, ktorí sú bez domova a umierajú priamo na ulici. Veľmi by som chcel vidieť, ako noví budovatelia mieru prevezmú moju štafetu priekopníka nových riešení na súši i na mori.
Na začiatku treba mať sen a cieľ. Buďte pripravení pustiť sa za dobrodružstvom, nebojte sa byť priekopníkmi. Snívajte o tom, na čo sa iní boja čo i len pomyslieť. Stanovte si ciele, ktoré majú význam. Staňte sa globálnymi lídrami, ktorí ľudstvu prinesú osoh.
Nezávisle od toho, ako som sa usiloval, ani na okamih som sa nemohol zbaviť spomienky na stretnutie s Ježišom. Toto stretnutie s Ježišom mi úplne zmenilo život. Jeho smutný výraz sa mi vryl do srdca ako pečať a ja som nedokázal myslieť na nič iné. Od toho dňa som sa naplno pohrúžil do Božieho slova. Boli chvíle, keď som bol obklopený nekonečnou temnotou a bol som naplnený takou bolesťou, že som mal problém dýchať. Inokedy som mal srdce naplnené radosťou, ako keby som sa pozeral na ranný východ slnka, ktoré práve pretína horizont.
V snahe utíšiť svoje srdce a zastaviť slzy som zložil nasledujúcu báseň:
Koruna slávy
Keď pochybujem o ľuďoch, cítim bolesť.
Keď súdim ich, nedá sa to zniesť.
Keď nenávidím ich, môj život je sťa ničota.
Keď im však uverím, podvedú ma.
Keď milujem ich, zradia ma.
Noc plná žiaľu a utrpenia, hlavu mi vtláča do dlaní.
Mýlim sa azda?
Mýlim sa, už viem.
Verme, aj keď nás podvádzajú.
Odpúšťajme, aj keď nás zrádzajú.
Milujte z celého srdca, aj tých, čo vás nenávidia.
Utrite si slzy a privítajte s úsmevom
Tých, čo nevedia nič, iba podvádzať,
Aj tých, čo zrádzajú bez ľútosti.
Ó, Pane, ako len láska bolí!
Pozri na moje ruky,
A vlastnú si prilož na moju hruď.
Srdce mi ide puknúť od tej bolesti!
Keď lásku som dal tým, čo vstali proti mne,
Víťazstvo mi bolo odmenou.
Ak konali ste rovnako,
Ja sám vám dám Korunu slávy.
Prežil som viacero dní ako tieto, čo ma ťahalo hlbšie a hlbšie do sveta modlitieb. Absorboval som nové pravdy, ktoré mi Ježiš hovoril priamo, a plne som sa odovzdal Bohu. Začal som žiť úplne ináč ako predtým. Musel som prehodnotiť veľa vecí a postupne sa zo mňa stal málovravný mladík.
Počas štúdií v Japonsku som pracoval v najrôznejších zamestnaniach. Bol som vrátnikom v administratívnej budove. Písal som listy za negramotných ľudí. Na viacerých miestach som pracoval ako vedúci zmeny. Bol som vykladač osudu. Keď som rýchlo potreboval peniaze, písal som kaligrafiu a predával som ju. Nikdy som však nezanedbával svoje štúdiá. Všetky tieto veci som chápal ako sebazdokonaľovanie. Vykonával som najrôznejšie práce a stretával tých najrôznejších ľudí. Tým som sa naučil veľa o ľuďoch.
Stále verím tomu, že aby sa človek stal dobrým, musí do svojej tridsiatky zažiť veľa ťažkostí. Ľudia musia prejsť zaťažkávacou skúškou zúfalstva na dne ľudskej existencie a zakúsiť, aké to je. Musia sa naučiť objavovať uprostred pekla nové možnosti. Iba človek, ktorý sa ocitne na ceste von z priepasti zúfalstva a má v sebe nové odhodlanie, môže zažiť znovuzrodenie ako človek, ktorý je schopný byť strojcom novej budúcnosti.
V tom čase som zažil toto zjavenie: „Vzťah medzi Bohom a ľudstvom je vzťahom otca a jeho detí, a Boh je nesmierne smutný z toho, že vidí, ako jeho deti trpia.“ V tej chvíli sa mi všetky tajomstvá univerza v hlave vyriešili. Bolo to, ako keby niekto odrazu zapol filmovú premietačku. Pred očami sa mi premietlo všetko, čo sa stalo od okamihu, keď ľudstvo porušilo Boží príkaz. Z očí mi neprestajne tiekli horúce slzy. Padol som na kolená a sklonil hlavu k zemi. Veľmi dlho som nebol schopný vstať. Podobne, ako ma kedysi môj otec niesol domov na svojom chrbte, keď som bol ešte dieťa, zložil som svoje telo do Božieho lona a plakal som. Deväť rokov po mojom stretnutí s Ježišom sa mi nakoniec otvorili oči a uvidel som pravú lásku Boha.
Ježiš sa mi zjavil ako šestnásťročnému chlapcovi, lebo chcel, aby som pochopil podstatu pôvodného hriechu, ktorý ľudia spáchali, a aby som nastolil svet mieru, kde by hriech a Pád prestali existovať. Dostal som od Boha dôležité pokyny, aby som odčinil hriechy ľudstva a aby som nastolil svet mieru, tak ako ho Boh pôvodne stvoril. Svet mieru, po ktorom túži sám Boh, nie je nejakým miestom, kde sa dostaneme po smrti. Boh chce, aby sa tento svet, v ktorom žijeme teraz, stal miestom, kde prevláda úplný mier a šťastie tak, ako to platilo vo svete, ktorý Boh stvoril na začiatku. Boh určite neposlal Adama a Evu do tohto sveta nato, aby trpeli. Svet musí poznať túto ťažko uveriteľnú pravdu.
Bolesť z hladu poznajú iba tí, ktorí ho zažili. Keď je človek hladný, obyčajné zrnko ryže získa obrovskú hodnotu. Ešte dnes, keď si spomeniem na Hungnam, cítim napätie. Je ťažké uveriť, že jediné zrnko ryže môže dať telu takú vzpruhu, ale keď je človek hladný, túži tak po jedle, že sa z toho ide zblázniť. Keď má človek plný žalúdok, svet sa zdá veľký, ale pre hladného človeka je zrnko ryže väčšie ako celá zem. Zrnko ryže má pre hladného človeka obrovskú hodnotu.
Sú dve veci, ktoré musíme zanechať potomkom, keď zomrieme. Jednou je tradícia a druhou je výchova alebo vzdelanie. Národ bez tradície nemá budúcnosť. Tradícia je duša, ktorá umožňuje národu zachovať kontinuitu; národ bez duše neprežije. Druhá dôležitá vec je výchova alebo vzdelanie. Ak národ nedokáže dať svojim potomkom výchovu a vzdelanie, tiež zanikne. Aby sme zaistili potomkom novú budúcnosť, na jednej strane im potrebujeme odovzdať tradíciu, ktorá sa nám odovzdávala z generácie na generáciu tisíce rokov, a na druhej strane im musíme odovzdať poznanie o nových veciach.
Spolu s tanečným súborom som založil umeleckú školu Little Angels (neskôr bola premenovaná na umeleckú školu Sonhwa). Mala šíriť naše ideály do sveta pomocou umenia. Od roku 1965, keď bol súbor Little Angels na svojom prvom zahraničnom turné v Spojených štátoch, vystupuje ako posol výnimočnej krásy kórejských tradícií po celom svete. Britská kráľovská rodina ich pozvala, aby vystúpili pred kráľovnou Alžbetou II. Boli tiež pozvaní, aby sa zúčastnili na oslavách dvestoročného výročia vzniku Spojených štátov, kde vystupovali v centre dramatických umení John F. Kennedy Center for Performing Arts. Zúčastnili sa na kultúrnom a umeleckom festivale v rámci Olympijských hier v Soule. Little Angels sú známi vo svete ako veľvyslanci mieru v oblasti kultúry.
Koncom roku 1971 som znovu odcestoval do Spojených štátov. Potreboval som tam bezpodmienečne vykonať určité úlohy, ale dostať sa tam nebolo vôbec jednoduché. Nebola to moja prvá cesta do Ameriky, ale tentoraz som musel nezvyčajne dlho čakať na vízum. Niektorí členovia cirkvi mi navrhovali, aby som svoj odlet odložil, ale to som nemohol. Ťažko sa mi to vysvetľovalo, ale bolo veľmi dôležité, aby som odletel z Kórey v určený deň. A tak som sa rozhodol, že pôjdem najprv do Japonska a o americké vízum požiadam odtiaľ. Ponáhľal som sa, aby som včas opustil Kóreu.
Na začiatku sedemdesiatych rokov bola Amerika hlboko vtiahnutá do vietnamskej vojny, proti ktorej vystupovali protivojnoví aktivisti. V krajine panoval vážny rozkol. Mladí ľudia hľadajúci zmysel života experimentovali s alkoholom, drogami a voľným sexom, a zabúdali pri tom na svoju večnú dušu. Tradičné náboženstvo, ktoré malo týchto mladých ľudí viesť, neplnilo svoju úlohu. Nepomáhalo im ukončiť toto ich bezcieľne tápanie a vrátiť sa k správnemu spôsobu života. Hedonistická a materialistická kultúra stiahla dolu veľa mladých ľudí, pretože nenašli v srdci záchytný bod.
Čoskoro po príchode do Spojených štátov som usporiadal prednáškové turné na témy „Budúcnosť kresťanstva“ a “Božia nádej pre Ameriku“. Pred početným publikom som otvorene hovoril o slabostiach Ameriky spôsobom, ktorý by si nikto iný nedovolil.
Vyhlásil som, že Amerika bola založená na puritánskom duchu a za krátkych dvesto rokov sa stala najmocnejším štátom na svete preto, lebo ju Boh zahrnul svojou nekonečnou láskou a požehnaním. Pripomínal som poslucháčom, že hoci sloboda Ameriky pochádza od Boha, Amerika Boha zavrhla. „Amerika stojí na vynikajúcich tradíciách,“ povedal som. „Musíte však tieto tradície oživiť.“ Prišiel som do Spojených štátov, aby som oživil pôvodného amerického ducha, zachránil Ameriku pred skazou a vyzval Američanov, aby sa kajali a navrátili sa k Bohu.
Samozrejme, že manžel a manželka by si mali vždy dôverovať a mali by rozvíjať svoju lásku. Sľub, ktorý najviac zdôrazňujem u ľudí pripravujúcich sa na manželstvo, je, „aby naučili svoje deti zachovať si sexuálnu čistotu“.
Tento sľub je prirodzený a pochopiteľný, ale jeho dodržanie je v dnešnej spoločnosti ťažké. Čím viac je svet skazený, tým dôležitejšie je prísne dodržiavať sľub sexuálnej čistoty.
Zdokonaľovanie človeka a dosiahnutie mieru vo svete je možné cez rodinu. Cieľom náboženstva je viesť všetkých ľudí k dobru a vybudovať na zemi ideálny svet mieru. Nech by sa politici akokoľvek snažili spoločne vymyslieť východisko, mier vo svete nedosiahnu. Ani vojenská sila, čo ako pôsobivá, nenastolí mier. Nastolenie mieru na zemi sa začína v rodine.
Pri obrade zásnub a svadby prosím ženíchov a nevesty, aby si navzájom sľúbili určité veci, ktoré nesmú nikdy porušiť. Po prvé, ženích a nevesta si vždy musia veriť a mať sa radi. Po druhé, nesmú jeden druhému spôsobiť bolesť v srdci. Po tretie, musia svoje deti a vnúčatá vychovať tak, aby si zachovali sexuálnu čistotu. Po štvrté, všetci členovia ich rodiny si musia pomáhať a navzájom sa podporovať, aby sa stali skutočnou ideálnou rodinou. Zdržanlivosť pred manželstvom a vernosť v manželstve sú nanajvýš dôležité. Toto učím ľudí, aby som im pomohol rozvinúť v živote ich osobnostný potenciál v celej jeho bohatosti, a tiež aby dokázali vytvoriť a udržať zdravú a silnú rodinu. Manželstvo je niečo viac než spojenie muža a ženy. Je to vzácny obrad, kde sa človek zaväzuje pokračovať v Božej práci na stvorení. Manželstvo je cesta, v rámci ktorej sa muž a žena stávajú jedným, plodia nový život a budujú pravú lásku. Manželstvo je základom pre novú budúcnosť: formujú sa z neho nové komunity a aj národy. Vzniká nový Boží svet mieru v centre s takýmito rodinami. Miestom, kde vzniká Nebeské kráľovstvo, je práve rodina. Preto musia byť manželia a manželky centrom mieru.
Medzinárodné a medzikultúrne manželstvá sú najrýchlejšou cestou, ako vytvoriť ideálny svet mieru. Veci, ktoré by ináč trvali nekonečne dlho, sa cez tieto manželstvá dajú zázračne vyriešiť za dve-tri generácie. Ľudia by mali vstupovať do manželstva ignorujúc národné a kultúrne rozdiely a mali by prijať partnera z krajín, ktoré považujú za nepriateľské. To by urýchlilo príchod svetového mieru. Človek môže nenávidieť ľudí z inej krajiny alebo inej kultúry s tým, že ich nikdy nechce ani vidieť. Ak si však v tejto krajine nájde manželského partnera, taký človek je na polceste stať sa jej občanom. Nenávisť, ktorú cítil, sa vytratí. Ak sa to bude opakovať dve až tri generácie, nenávisť vymizne aj s koreňmi.
Na tento svet neprichádzame ani z neho neodchádzame tak, ako sa nám chce. Nemáme možnosť zvoliť si svoj osud. Narodili sme sa, hoci sme si nevybrali, že sa narodíme. Žijeme, hoci sme si nevybrali, že budeme žiť. Zomrieme, a tiež si nevyberáme smrť. Nad týmito aspektmi svojho života nemáme žiadnu moc, ako sa teda môžeme chvastať, že sme v niečom lepší ako iní? Nemôžeme sa narodiť z vlastnej vôle, vlastniť veci, ktoré budú naše navždy, a nemôžeme sa ani vyhnúť smrti. Preto akékoľvek naše chvastanie v tomto zmysle bude znieť úboho a smiešne.
V určitom okamihu každý z nás odloží svoje fyzické telo ako staré šaty a zomrie. V kórejčine sa na opísanie smrti bežne používa výraz torakada („vrátiť sa“). Vrátiť sa znamená ísť späť tam, odkiaľ sme prišli, čiže vrátiť sa k našim prakoreňom. Všetko vo vesmíre prebieha v cykloch. Biely sneh, čo sa hromadí vysoko na horských svahoch, sa roztopí, stečie po svahoch, zlieva sa do potokov, do riek a nakoniec skončí v oceáne. Keď vtečie do oceánu, ako morská voda pohltí páľavu slnečných lúčov a premení sa na paru. Vráti sa na oblohu a tam čaká, aby sa z nej stali vločky alebo kvapky dažďa. Takémuto návratu na miesto, odkiaľ pochádzame, hovoríme smrť. Kam sa potom vraciame my, ľudské bytosti, keď zomrieme? Spojením tela a srdca dochádza k splodeniu ľudského života. Smrť je odloženie tela. Vraciame sa teda tam, odkiaľ prišlo naše srdce.
Úlohou náboženstva je nasmerovať ľudí k dobru a odstrániť ich zlú povahu, čo nachádza potešenie v boji. Vezmime si hlavné svetové náboženstvá. Všetky hlásajú, že ich ideálom je svet mieru. Všetky chcú, aby nastalo nebeské kráľovstvo, utópia alebo raj. Náboženstvá majú pre tento ideál rôzne názvy, ale všetky sa usilujú o takýto svet. Vo svete existuje množstvo náboženstiev a každé je rozdelené na nespočetné frakcie a denominácie. Avšak najpodstatnejší aspekt všetkých je rovnaký – túžia po Nebeskom kráľovstve a svete mieru. Násilie a animozita v našom vnútri trhajú naše srdce. Kráľovstvo lásky ho vylieči.
Prvýkrát som do Jeruzalema prišiel v roku 1965. Bolo to v čase pred Šesťdňovou vojnou a Jeruzalem bol stále pod územnou správou Jordánska. Šiel som na Olivovú horu, kde Ježiš počas modlitby plakal slzami zmiešanými s krvou tesne pred tým, ako ho odviedli pred Pontského Piláta. Položil som ruku na dvetisíc rokov starý olivový strom, ktorý v tej noci mohol byť svedkom Ježišovej modlitby. Do stromu som zabil tri klince, jeden za judaizmus, ďalší za kresťanstvo a posledný za islam. Modlil som sa za deň, keď sa tieto tri rodiny viery zjednotia. Svetový mier nenastane dovtedy, pokiaľ sa judaizmus, kresťanstvo a islam nezjednotia. Tieto tri klince sú tam doteraz.
V dnešnom svete sú judaizmus, islam a kresťanstvo od seba striktne oddelené, majú však spoločné korene. To, čo ich drží stále rozdelené, je ich chápanie Ježiša. Aby sa tento problém začal riešiť, požiadal som 19. mája 2003 kresťanov, aby vo vzťahoch v rámci abrahámovských vierovyznaní prestali natoľko zdôrazňovať kríž. Preto sme uskutočnili obrad sňatia kríža. Z Ameriky, kde dominuje kresťanská kultúra, sme priniesli kríž a pochovali sme ho na Krvavom poli v Izraeli. Toto pole bolo kúpené za tridsať strieborných, ktoré dostal Judáš Iškariotský za zradu Ježiša, ktorá nakoniec viedla k Ježišovmu ukrižovaniu.
23. decembra toho istého roku sa v jeruzalemskom Parku nezávislosti zišlo približne tritisíc ambasádorov mieru zo všetkých náboženstiev a krajín sveta a s nimi asi sedemnásťtisíc Izraelčanov a Palestínčanov, aby sa zúčastnili na symbolickom sňatí tŕňovej koruny z Ježišovej hlavy a nahradili ju korunou mieru. Potom spoločne pochodovali za mier ulicami Jeruzalema. Miestne úrady nám vydali príslušné povolenia a poskytli ochranu, pričom palestínske a izraelské rodiny podporili náš pochod mieru tak, že pred ich domami svietilo svetlo.
V tom čase bol prezident Gorbačov vďaka úspechom svojej perestrojky v Sovietskom zväze populárny.
Počas predchádzajúcich rokov som sa stretol s mnohými prezidentmi USA, avšak stretnutie s prezidentom Gorbačovom bolo oveľa ťažšie. Obával som sa, že dosiahnuť čo i len jedno stretnutie bude veľmi náročné. Mal som pre neho odkaz a bolo veľmi dôležité, aby som mu ho odovzdal osobne. Prezident Gorbačov reformoval Sovietsky zväz, otvoril vo svojej krajine priestor pre slobodu, ale ako ubiehal čas, meče reformy čím ďalej, tým viac smerovali na jeho krk. Ak by sa situácia vymkla spod kontroly, ocitol by sa vo veľkom nebezpečenstve.
„Pán prezident, urobili ste veľkú vec,“ povedal som mu. „Vzdali ste sa postu generálneho tajomníka Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, no teraz ste sa stali prezidentom mieru. Vďaka vašej múdrosti a odvahe máme v súčasnosti šancu vybudovať svetový mier. Vy ste pre svet urobili tú najdôležitejšiu, najtrvácnejšiu a najúžasnejšiu vec na svete. Ste hrdinom mieru, ktorý vykonal Božie dielo. Meno, ktoré bude v histórii Ruska navždy pripomínané a vážené, nebude Marx, Lenin alebo Stalin. Bude to Michail Gorbačov.“
Vyjadril som mu také vysoké uznanie za to, že umožnil rozpad Sovietskeho zväzu, vlasti komunizmu, bez krviprelievania.
Na to pán Gorbačov odpovedal: „Reverend Mun, vaše slová sú pre mňa veľkou útechou. Dodávajú mi energiu. Do konca svojho života sa budem venovať projektom na podporu svetového mieru.“ A pevne mi stisol ruku.
V súčasnosti mnohí ľudia rozprávajú o mierovom zjednotení. Ja som už o týchto veciach hovoril vtedy, keď sa ľudia ani len neodvážili použiť výraz „mierové zjednotenie“ zo strachu, že budú obvinení z porušenia protikomunistického zákona a zákona o národnej bezpečnosti. Keď sa ma ľudia v súčasnosti pýtajú, čo treba urobiť, aby nastalo zjednotenie, hovorím im to, čo som hovoril vždy: „Keby Juhokórejčania milovali Severnú Kóreu viac, ako milujú Južnú Kóreu, a Severokórejčania milovali Južnú Kóreu viac ako Severnú Kóreu, zjednotenie polostrova môže nastať aj dnes.“
V roku 1991 som bol schopný ísť do Severnej Kórey na stretnutie s prezidentom Kimom s nasadením života preto, lebo som mal v sebe základ takejto lásky. Potom som sa s ním dohodol na možnosti stretnutí rozdelených rodín, spolupráce oboch ekonomík, výstavbe na hore Kumgang, denuklearizácii Kórejského polostrova a na príprave summitu medzi Severom a Juhom. Nikto by si ani nepomyslel, že antikomunista môže ísť do komunistickej krajiny a otvoriť bránu zjednotenia, no ja som prekvapil svet.
„Sever a Juh sa musia zjednotiť,“ povedal som, „ale pušky a meče nás nezjednotia. Zjednotenie Severu a Juhu nenastane vojenskou silou. Ani počas kórejskej vojny sa to nepodarilo a je naivné si myslieť, že sa to opäť dá skúsiť vojenskou silou. Zjednotenie nenastane ani cez ideológiu čučche, ktorú vyznávate. Ako ho potom dosiahnuť? Svet nefunguje iba vďaka ľudskej činnosti. Pretože existuje Boh, človek sám osebe nedokáže nič. Boh uskutočňuje svoju prozreteľnosť aj v situáciách, keď prevláda zlo, napríklad počas vojny. Preto k zjednoteniu Severu a Juhu nemôže dôjsť prostredníctvom ideológie čučche, lebo je to ideológia postavená na tom, že za všetkým je človek.“
„Vytvorenie zjednotenej domoviny je možné iba prostredníctvom ideológie bohizmu,“ pokračoval som. „Boh nás ochraňuje a náš čas zjednotenia prichádza. Zjednotenie je naším osudom; je to úloha, ktorá musí byť naplnená v našej dobe. Ak posvätnú úlohu zjednotenia našej domoviny nenaplníme v dnešnej dobe, po celú večnosť nebudeme môcť chodiť so vztýčenou hlavou v prítomnosti našich predkov alebo potomkov.“
Dvadsiate storočie bolo obdobím prevratných zmien. Počas týchto sto rokov sa toho udialo viac ako za ostatné dve tisícročia. Bolo to storočie, v ktorom sa odohrali dve svetové vojny, komunizmus zažil ohromný rozmach a následne zanikol. Bolo to tiež storočie, keď sa ľudstvo obrátilo chrbtom k Bohu a nechalo sa pohltiť materializmom. Čo môžeme teda očakávať od dvadsiateho prvého storočia? Niektorí hovoria, že vedecký pokrok dokázal, že väčšina náboženstiev sú len povery, nevhodné pre moderný svet. Ja však tvrdím, že pokiaľ ľudia majú dušu a kým na tomto svete nezavládne mier, náboženstvo vždy malo a bude tu mať svoje miesto.
Čo je cieľom náboženstva? Jeho cieľom je vytvoriť Boží ideálny svet. Konečným cieľom každého náboženstva by mal byť mier.
Boh stvoril tento svet na základe túžby po láske a mieri. Ak trváme na tom, že naše náboženstvo je tou jedinou cestou k spáse, a vyvolávame tým rozbroje, konáme proti Božej vôli. Boh chce, aby každý človek na svete pracoval pre mier, uzmierenie a spolužitie. Ak niekto tvrdí, že jeho či jej angažovanosť v cirkvi rozdeľuje jeho rodinu, bez váhania mu odpoviem, aby dal prednosť rodine. Náboženstvo je iba prostriedkom na vybudovanie Božieho dokonalého sveta, nie je samoúčelom.
Ak bude pokračovať vek, v ktorom sa ľudia združujú len podľa náboženstva alebo rasy, potom sa nevyhneme opakovaným vojnám a konfliktom. Je úplne nemožné, aby nastal vek mieru, ak nedokážeme prekročiť hranice kultúrnych zvykov a tradícií. Ani jedna ideológia, filozofia či náboženstvo, ktoré ovplyvňovali ľudstvo v predchádzajúcich obdobiach, nedokáže nastoliť mier a zjednotenie, také potrebné v budúcnosti. Potrebujeme novú ideológiu a filozofiu, ktorá prekračuje hranice budhizmu, kresťanstva a islamu. Po celý život som do zachrípnutia vyzýval ľudí, aby prekročili hranice vlastných denominácií, či dokonca aj samotných náboženstiev.
Futbal je šport, kde sa súťaží a niekto buď vyhrá, alebo prehrá. No má tiež v sebe potenciál významne ovplyvňovať krajiny a zlepšovať ich spoluprácu v záujme mieru. Majstrovstvá sveta údajne sleduje dvakrát toľko ľudí ako olympijské hry. Z toho vidíme, koľko ľudí vo svete miluje futbal. Práve tak ako olympijské hry aj futbal sa môže stať zjednocujúcim prvkom medzi krajinami, rasami, náboženstvami a kultúrami. Futbal a mier medzi krajinami vnímam ako potenciálne mocnú kombináciu.
Žijeme v spoločnosti, kde prevláda konkurencia a stres. Stres spôsobuje v živote napätie a oberá našu myseľ o pokoj. Keď sa stres nahromadí, ľudia bývajú podráždení a občas sa pohádajú. Šport a umenie sú príkladom činností, ktoré nám pomáhajú znížiť hladinu stresu. Pomáhajú nám ventilovať naše potláčané túžby a zbližujú ľudí. Preto s takým zanietením zakladám futbalové tímy, symfonické orchestre či baletné súbory, lebo sú to prostriedky pomáhajúce dosiahnuť mier vo svete. Svetoznámy futbalista Pelé rozumie tomuto spôsobu myslenia.
Keďže sme sa v tomto zhodli, vytvorili sme novú medzinárodnú súťaž a nazvali sme ju Peace Cup (Pohár mieru). Od roku 2003 sa tieto turnaje konajú pravidelne každé dva roky. Pritiahli sme do Kórey známe futbalové tímy z celého sveta. Pohár mieru sa strieda každý druhý rok s príslušným ženským turnajom nazvaným Peace Queen Cup (Pohár kráľovnej mieru).
Organizátori Pohára mieru tiež plánujú vybudovať štadión mieru v pohraničnej oblasti medzi Izraelom, Palestínou a Jordánskom, čo najbližšie k izraelsko-palestínskym hraniciam. Štadión, ako projekt podporujúci mier, by bol voľne prístupný pre všetkých. Chceme pozvať známych európskych trénerov a otvoriť v tomto regióne futbalovú akadémiu pre deti. Miestni dospelí na seba možno pozerajú radšej cez mieridlá zbraní, ale deti si prídu na futbalový štadión pobehať za loptou. Ľudia vravia, že je to nerealistické a krútia hlavou, ale my to uskutočníme.
Keď sa zamyslím nad stavom sveta, cítim, že tým najpálčivejším problémom je zabezpečenie dostatočného množstva potravy. Riešenie potravinovej krízy nestrpí ani najmenší odklad. Už teraz zomiera každodenne na celom svete od hladu približne dvadsaťtisíc ľudí. Nemôžeme to brať ľahostajne iba preto, že my sami a naše najbližšie rodiny hladom netrpia.
Ale samotné rozdeľovanie zásob potravín hlad nevyrieši. Problém si vyžaduje hlbší prístup. Uvažujem o dvoch základných a konkrétnych riešeniach. Prvým je poskytovať veľké množstvá potravín za nízku cenu a druhým je podeliť sa o technológiu, ktorá pomôže ľuďom, aby si sami vyriešili problém s hladom. V budúcnosti prerastie potravinový problém ľudstva do veľmi vážnej krízy. Nie je možné vybudovať svet mieru, ak najprv nevyriešime potravinový problém. Na obmedzenej ploche pevniny, ktorá je momentálne dostupná, nie je možné vypestovať dostatočný objem potravín. Aby sme našli riešenie, musíme ho hľadať v oceáne. V oceánoch sa skrýva kľúč k riešeniu potravinovej krízy budúcnosti. To je dôvod, prečo som počas uplynulých desaťročí propagoval oceán.
Roky som vyzýval k vytvoreniu sveta, kde by všetky náboženstvá žili spolu v harmónii, kde by všetky rasy žili ako jedna rodina a všetky národy by existovali v jednote. Ale to jediné, čoho boli tisíce rokov trvajúce dejiny svedkom, bolo iba stále narastajúce rozdelenie. Zakaždým, keď sa zrodilo nové náboženstvo alebo prišiel k moci nový režim, vznikali nové hranice a prišli ďalšie vojny. Dnes žijeme vo veku globalizácie. Kvôli budúcnosti sa musíme bezpodmienečne zjednotiť.
Práve s cieľom uľahčiť to som navrhol vybudovanie Medzinárodnej diaľnice mieru. Ide o grandiózny projekt, ktorý spojí podmorským tunelom Kóreu s Japonskom. Jeho súčasťou je aj stavba mosta alebo tunela cez Beringov prieliv, ktorý oddeľuje Rusko a Severnú Ameriku. Tieto medzinárodné diaľnice v konečnom dôsledku prepoja celý svet. Keď bude diaľnica dokončená, bude sa dať cestovať autom od afrického Mysu dobrej nádeje až do Santiaga v Čile a z Londýna do New Yorku. Na ceste nebudú žiadne prekážky, celý svet bude prepojený tak, ako je telo prepojené cievami. Svet sa stane jednou integrovanou komunitou a každý bude môcť slobodne prechádzať cez medzinárodné hranice. Hranice, cez ktoré bude môcť každý voľne prejsť, stratia svoj význam ako hranice. Niečo podobné sa stane s náboženstvami. Ako bude postupne narastať výmena medzi náboženstvami, vzíde z toho väčšie vzájomné pochopenie, konflikty vymiznú a múry rozdelenia sa rozpadnú. Keď v jedinej globálnej spoločnosti budú žiť rôzni ľudia, bariéry medzi rasami zaniknú. Ľudia rôznych rás budú medzi sebou komunikovať napriek rozdielom vo výzore a v jazyku. Táto kultúrna revolúcia pomôže zjednotiť svet.
Starodávna Hodvábna cesta nebola iba obchodnou trasou, ktorú používali ľudia, čo predávali hodváb a nakupovali korenie. Slúžila ako prostriedok komunikácie medzi národmi Východu a Západu a pomáhala zbližovaniu budhizmu, islamu a kresťanstva. Tieto kultúry sa navzájom miešali a stali sa základom novej kultúry. Medzinárodná diaľnica mieru zohrá v dvadsiatom prvom storočí podobnú úlohu.
Zjednotiť sa znamená viac, ako len prepojiť kontinenty tunelmi a mostmi. Znamená to aj vyrovnanie životných úrovní ľudí vo svete.
Medzinárodná diaľnica mieru má za cieľ zmeniť súčasnú nerovnosť tak, že umožní prístup k jestvujúcim prírodným a ľudským zdrojom. To prinesie všetkým jednotnú úroveň blahobytu. To si bude vyžadovať určitú obeť zo strany tých, ktorí majú väčšie materiálne bohatstvo a viac vedomostí. Vybudovať svet mieru sa nedá iba jednorazovými charitatívnymi skutkami alebo príspevkami. Svet mieru dokáže vytvoriť iba úprimná láska a neustála obeť. Musíme byť ochotní ponúknuť všetko.
Podpora a rozšírenie poslania OSN
(Pre viac informácií kliknite na https://www.upf.org)
Federácia žien za mier vo svete
(K tomuto plagátu nie je priradený žiaden podcast. Pre viac informácií kliknite na https://www.wfwp.org)
Mierová cena Sonhak
(K tomuto plagátu nie je priradený žiaden podcast. Pre viac informácií kliknite na https://sunhakpeaceprize.org)
Medzinárodná asociácia poslancov parlamentov za mier
(K tomuto plagátu nie je priradený žiaden podcast. Pre viac informácií kliknite na https://www.upf.org/associations/iapp)
Pri výbere cieľa uvažujte z pohľadu celého sveta. Spomeňte si na Afriku, ktorá dodnes trpí hladom a chorobami. Spomeňte si na Izrael a Palestínu, kde na seba ľudia mieria zbraňami a bojujú navzájom pre náboženstvo. Pripomeňte si Afganistan, kde ľudia existujú nažive vďaka pestovaniu maku, z ktorého sa vyrábajú tvrdé drogy. Pomyslite si na Spojené štáty, kde bezhraničná nenásytnosť a sebeckosť zahnali svetovú ekonomiku do slepej uličky. Spomeňte si na Indonéziu, Haiti a Čile, ktoré striedavo ničia zemetrasenia a prílivové vlny. Predstavte si samých seba v týchto krajinách a zamyslite sa, kde by ste mohli najlepšie priložiť ruku k dielu. Možno vás bude najviac lákať India, kde môže každú chvíľu vypuknúť nový náboženský konflikt, alebo Rwanda, ktorá hynie od sucha a hladu.
Či už konáte dobro na bezhraničnom africkom kontinente, alebo v maličkej Kórei, veľkosť krajiny by nemala byť obmedzením pre váš cieľ. Váš cieľ súvisí s tým, kde prinesie váš talent najväčší úžitok.
V osemdesiatych rokoch som posielal veľa kórejských študentov učiť sa na japonské a americké univerzity. Chcel som, aby odišli z Kórey, kde skoro každý deň videli vybuchovať granáty so slzným plynom, a aby videli, aký rozľahlý a veľký je svet a koľko v sebe skrýva možností. Žaba, čo žije na dne studne, si ani nedokáže predstaviť, že mimo studne existuje šíry svet. Svet je ako živý organizmus, stále sa mení. Stále sa objavujú nové problémy.
Chcem sa dožiť toho, že uvidím v čele OSN viac politikov, ktorí jej pomôžu naplniť pôvodný cieľ, a viac diplomatov, ktorí zastavia boje v konfliktných oblastiach. Veľmi by som chcel stretnúť niekoho ako Matka Tereza, kto by vzal pod svoju záštitu ľudí, ktorí sú bez domova a umierajú priamo na ulici. Veľmi by som chcel vidieť, ako noví budovatelia mieru prevezmú moju štafetu priekopníka nových riešení na súši i na mori.
Na začiatku treba mať sen a cieľ. Buďte pripravení pustiť sa za dobrodružstvom, nebojte sa byť priekopníkmi. Snívajte o tom, na čo sa iní boja čo i len pomyslieť. Stanovte si ciele, ktoré majú význam. Staňte sa globálnymi lídrami, ktorí ľudstvu prinesú osoh.