VÝSTAVA PRI PRÍLEŽITOSTI 100. VÝROČIA NARODENIA
Kliknite na vybraný plagát a vypočujte si súvisiaci podcast. Alebo navštívte virtuálnu výstavu nižšie.
Kliknite na vybraný plagát a vypočujte si súvisiaci podcast. Alebo navštívte virtuálnu výstavu nižšie.
Welcome to this exhibition celebrating the centenary of the birth of Sun Myung Moon and honoring his life’s work. His life was truly extraordinary and we are proud to present this compilation of major aspects of his life, work and ideas.
Many of the quotations that you see on the displays are taken from the book that he wrote toward the end of his life, entitled, “As a Peace-Loving Global Citizen”. In this small volume he summarizes his lessons from life, and shares the motivation and purpose behind his most notable achievements.
To bring a world of peace, I have spent my life going to the most lowly and secluded places. I met mothers in Africa who could only watch helplessly as their children died of hunger, and I met fathers in South America who lived by a river full of fish but couldn’t support their families by fishing. At first, all I did was simply share my food, but they granted me their love in return.
I am a controversial person. The mere mention of my name causes trouble in the world. I never sought money or fame but have spent my life speaking only of peace. The world, though, has associated many different phrases with my name, rejected me, and thrown stones at me. Many are not interested in knowing what I say or what I do. They only oppose me.
I have been unjustly imprisoned six times in my life and at times I was beaten so hard that the flesh was torn from my body. Today, though, not even the slightest wound remains in my heart. Wounds easily disappear in the presence of true love. Even enemies melt away without a trace in the presence of true love. True love is a heart that gives and gives and wants to continuing giving. True love is a love that even forgets that it already gave love and gives love again.
Recently a growing number of people have been seeking to know more about me. For the sake of those who are curious, I have looked back on my life and recorded my candid recollections in this book.
I send boundless love to all those who have put their faith in me, remained by my side, and lived their lives with me—and especially to my wife, Hak Ja Han Moon, to whom I am deeply grateful for struggling with me to scale the most difficult peaks.
Core realizations of Rev. Moon expressed in The Divine Principle teachings
God is the Heavenly Parent, both Father and Mother, and we are God’s children. One Family Under God.
We are eternal beings who pass through three stages of life: in the womb, life on earth and the eternal spirit world. How we live in this world has profound impact on our circumstances in the next.
Humanity became estranged from the Heavenly Parent long ago causing immeasurable suffering to God and to all people. God cannot solve this problem alone.
History is the record of the Heavenly Parent’s anguished efforts through all religions to gather that lost and estranged family back together.
God sent the True Parents to bring an end to the last days of suffering and a new history of heaven is now beginning.
God needs you. He needs everyone.
(There is no podcast associated with this poster. To learn more click here)
When I was sixteen, we experienced the tragedy of having five of my younger siblings die in a single year. No words could describe the heartbreak of our parents in losing five of their thirteen children in such a short time. Death seemed to spread.
The suffering of one family seemed connected to the suffering of the nation and of the world. I was increasingly troubled to see the wretched situation of the Korean people under Japan’s tyrannical rule.
People didn’t have enough to eat. They were sometimes forced to take grass, tree bark, and whatever else they could find, and boil these for food. There seemed to be no end to wars around the world. Then one day I read an article in a newspaper about the suicide of a middleschool student who was the same age as I.
“Why did he die?” I asked myself. “What would drive a person to kill himself at such a young age?” I was devastated by this news, as if it had happened to someone who had been close to me. With the newspaper open to that article, I wept aloud for three days and nights. The tears kept coming, and I couldn’t make them stop. I couldn’t comprehend the fact that tragic events were happening to good people.
When I had the experience of seeing the bones of my great-grandfather had inspired me to start asking questions about life and death. The Word of God I was hearing in church, however, was not sufficient by itself to give me the clear answers I was seeking. To relieve the frustrations in my heart, I naturally began to immerse myself in prayer.
“Who am I? Where did I come from? What is the purpose of life? What happens to people when they die? Is there a world of the eternal soul? Does God really exist? Is God really all-powerful? If He is, why does He just stand by and watch the sorrows of the world? If God created this world, did He also create the suffering that is in the world? What will bring an end to Korea’s tragic occupation by Japan? What is the meaning of the suffering of the Korean people? Why do human beings hate each other, fight, and start wars?” My heart was filled with these serious and fundamental questions. No one could easily answer them for me, so my only option was to pray. Prayer helped me to find solace. Whenever I laid out the anguishing problems in my heart to God, all my suffering and sorrow vanished and my heart felt at ease. I began spending more and more time in prayer, to the point that, eventually, I began praying through the night all the time. As a result, I had a rare and precious experience in which God answered my prayers. That day will always remain as the most cherished memory of my life—a day I can never forget.
No matter how much I tried, I could not free myself for even a moment from the memory of having met Jesus. My encounter with Jesus changed my life completely. His sorrowful expression was etched into my heart as if it had been branded there, and I could not think of anything else. From that day on, I immersed myself completely in the Word of God. At times, I was surrounded by endless darkness and filled with such pain that it was difficult to breathe. At other times, my heart was filled with joy, as though I were watching the morning sun rise above the horizon.
In an effort to quiet my heart and my tears, I composed the following poem:
Crown of Glory
When I doubt people, I feel pain.
When I judge people, it is unbearable.
When I hate people, there is no value to my existence.
Yet if I believe, I am deceived.
If I love, I am betrayed.
Suffering and grieving tonight, my head in my hands,
Am I wrong?
Yes I am wrong.
Even though we are deceived, still believe.
Though we are betrayed, still forgive.
Love completely, even those who hate you.
Wipe your tears away and welcome with a smile
Those who know nothing but deceit,
And those who betray without regret.
O, Master, the pain of loving.
Look at my hands.
Place your hand on my chest.
My heart is bursting, such agony.
But when I love those who acted against me,
I brought victory.
If you have done the same things,
I will give you the Crown of Glory.
I experienced a series of days like these that led me into a deeper and deeper world of prayer. I embraced new words of truth that Jesus was giving me directly and let myself be completely captivated by God. I began to live an entirely different life. I had many things to think about, and I gradually became a boy of few words.
I worked in many different jobs during my studies in Japan. I was a janitor in an office building. I wrote letters for illiterate people. I worked at various job sites and was a foreman. I was a fortune teller. When I needed money quickly, I wrote calligraphy and sold it. I never fell behind in my studies, however. I believed that all these things were part of my training process. I did all sorts of jobs and met all sorts of people. In the process I learned a lot about people.
I still believe that to develop good character a person needs to experience many difficulties before turning thirty. People need to go down into the crucible of despair at the bottom of human existence and experience what that is like. People need to discover new possibilities in the midst of hell. It is only when climbing out of the depths of despair and making a new determination that we can be reborn as people able to pioneer a new future.
During this time I had the realization, “The relationship between God and mankind is that of a father and his children, and God is deeply saddened to see their suffering.” In this moment all the secrets of the universe were resolved in my mind. Suddenly, it was as if someone had turned on a movie projector. Everything that had happened since the time humankind broke God’s commandment played out clearly before my eyes. Hot tears flowed continuously from my eyes. I fell to my knees and bowed my head to the floor. For the longest time I couldn’t get up. Just as when my father had carried me home on his back as a child, I laid my body down in God’s lap and let the tears flow. Nine years after my encounter with Jesus, my eyes had finally been opened to the true love of God.
Jesus had appeared to me as a boy of sixteen because he wanted me to know the root of the Original Sin that humankind had committed and to bring about a world of peace where sin and the Fall would no longer exist. I had received God’s serious word to atone for the sins of humanity and bring about the world of peace that God had originally created. The world of peace that is God’s desire is not someplace we go to after death. God wants this world, where we live now, to be the completely peaceful and happy world that He created in the beginning. God certainly did not send Adam and Eve into the world for them to suffer. I had to let the world know this incredible truth.
There are two things we must leave our descendants when we die. One is tradition, and the other is education. A people without tradition will fail. Tradition is the soul that allows a people to continue; a people without a soul cannot survive. The second thing of importance is education. A people will also fail if it does not educate its descendants. To open up a new future, we need, on the one hand, to pass on to our descendants the tradition that has been handed down to us over thousands of years and, on the other, to also supply them with education concerning new things.
At the same time that I founded the dance troupe, I also founded the Little Angels School of the Arts (later renamed Sunhwa Art School). The purpose in founding this school was to spread our ideals to the world through the arts. Since 1965, when they held their first overseas performance in the United States, the Little Angels have been introducing Korea’s beautiful tradition all over the world. They were invited by the British royal family to perform in the presence of Queen Elizabeth II. They were invited to take part in the bicentennial celebration in the United States, where they performed at the John F. Kennedy Center for the Performing Arts. They took part in the cultural and performing arts festival that was part of the Seoul Olympic Games. The Little Angels are known around the world as cultural ambassadors for peace.
Near the end of 1971, I went to the United States again. I had certain tasks that absolutely needed to be accomplished there, but getting there was not so easy. It was not my first time to go to the United States, yet I had to wait an unusually long time to receive my visa. Some members suggested that I delay my departure, but I could not do that. It was difficult for me to explain to the members, but it was important that I leave Korea on the designated date. So I decided to go first to Japan and apply for a U.S. visa while in Japan. I was in a hurry to leave Korea.
America in the early 1970s was embroiled in the Vietnam War, and activists were protesting. It was a country seriously divided. Young people searching for meaning experimented with alcohol, drugs, and free sex and in the process were neglecting their eternal souls. Mainstream religion, which should have provided guidance to such young people, was not performing its role. It could not help them end their aimless wandering and return to proper ways of living. The hedonistic, materialistic culture dragged many young people down, because they had no place to rest their hearts.
Soon after I arrived in the United States, I toured the country, speaking on the topics “The Future of Christianity” and “God’s Hope for America.” In front of large audiences, I spoke about the weaknesses of America in a way that no one else would.
I proclaimed that America was founded on the Puritan spirit and had grown to be the strongest country in the world in just two hundred years because it received God’s boundless love and blessing. I reminded the audiences that America’s freedom comes from God but that today America had cast God aside. “America has a great tradition,” I said. “All you have to do is revive it.” I went to the United States to awaken America’s spirit, to save America from destruction, and to urge the American people to repent and return to God.
Naturally, a husband and wife must maintain mutual trust and nurture their love. The promise I emphasize the most to people preparing to marry is “teach your children to maintain sexual purity.”
This is an obvious promise, but it has become difficult to keep in today’s society. The worse the world becomes, however, the more important it is to strictly keep the promise of sexual purity.
The perfection of human beings and peace in the world come about through the family. The purpose of religion is for everyone to become people of goodness who can then bring about an ideal world of peace. No matter how much politicians may put their heads together, they will not bring about peace. Formidable military power will not bring peace. The starting point for bringing about peace is the family.
During our matching and marriage ceremonies, I ask the brides and grooms to make promises to each other that must never be broken. First, a husband and wife must always trust and love each other. Second, they must not cause any pain to the heart of their partner. Third, they must educate their children and grandchildren to maintain sexual purity. Fourth, all members of their family must help and encourage each other so that they become a true ideal family. Chastity before marriage and fidelity in marriage are of utmost importance. This is what I teach so people can live to their highest potential as human beings, creating and maintaining healthy families. Marriage is more than a simple coming together of a man and woman. It is a precious ceremony of commitment to carry on God’s work of creation. Marriage is the path by which a man and woman become as one, create new life, and establish true love. Through marriage, a new future is created: Societies are formed; nations are built. God’s world of peace is realized with married families at the center. It is in the family that God’s Kingdom of Heaven is brought about. So, husbands and wives must be centers of peace.
International and intercultural marriages are the quickest way to bring about an ideal world of peace. Things that would take seemingly forever can be accomplished like miracles through these types of marriages in just two or three generations. People should marry across national and cultural boundaries with people from countries they consider to be their enemies so that the world of peace can come that much more quickly. A person may hate people from a certain country or culture and think he never wants to set eyes on them. But if someone from that country becomes his spouse, then the person is halfway to becoming a person of the new country. All the hatred melts away. If this is repeated for two or three generations, the roots of hatred can be eliminated
We do not come into this world, or depart from it, of our own accord. We have no ability to make choices with regard to our fate. We are born, though we did not choose to be born. We live, though we did not choose to live. We die, though we do not choose to die. We have no authority over these aspects of our lives, so how can we boast that we are somehow better than others? We cannot be born by our own wish, possess things that will forever be our own, or avoid death. So any boasting on our part would only be pathetic.
At some point, everyone will shed his physical body like old clothing and die. In Korean, “to return” is a common expression for dying. To return means to go back to where we came from, that is, to go back to our fundamental roots. Everything in the universe moves in cycles. The white snow that collects on the mountains will melt and flow down the slopes, first forming streams and then a river, and eventually go into the ocean. The water that flows into the ocean will absorb the heat of the sun’s rays, become water vapor, go back up into the sky, and prepare to become either snowflakes or drops of rain. To return to our original place in this way is what we call death. Then, where do we human beings return to when we die? Body and heart come together to bring about human life, and death is the act of shedding the body. So we go to the place from which the heart came.
At the time, President Gorbachev was popular within the Soviet Union, following the successes of his perestroika policies.
Over the years, I have been able to meet with many U.S. presidents, but meeting President Gorbachev was much more difficult. I was concerned that even one meeting might be difficult to achieve. I had a message to give him, and it was important that I do this in person. He was reforming the Soviet Union, giving rise to the winds of freedom there, but as time passed, the swords of reform were being increasingly pointed at his back. If the situation was left unchecked; he would fall into great danger.
“Mr. President, you did a great thing,” I told him. “You gave up your post as general secretary of the Soviet Union, but now you have become the president of peace. Because of your wisdom and courage, we now have the possibility to bring world peace. You did the most important, eternal, and beautiful thing for the world. You are a hero of peace who did God’s work. The name that will be remembered and honored forever in the history of Russia will not be ‘Marx,’ ‘Lenin,’ or ‘Stalin.’ It will be ‘Mikhail Gorbachev.’”
I gave such high praise to the decision by Mr. Gorbachev to bring about the breakup of the Soviet Union, the mother country of communism, without shedding blood.
In response, Mr. Gorbachev said, “Rev. Moon, I have been greatly comforted by your words. Hearing your words gives me energy. I will devote the remainder of my life to projects that are for the sake of world peace.” And he firmly took my hand in his.
Today, many people talk about peaceful unification. I, however, spoke about this at a time when people did not dare even use the phrase “peaceful unification,” for fear of being charged with violating the Anti-Communist Law and the National Security Law. Today, when people ask me what must be done to bring about unification, I tell them what I have always said on this matter: “If South Koreans love North Korea more than they love the South, and North Koreans love South Korea more than they love the North, we could unify the peninsula today.”
I was able to risk my life to go to North Korea in 1991 and meet President Kim Il Sung because I had a foundation of such love within me. I made agreements then with him regarding meetings of separated families, North-South economic cooperation, development of Mount Kumgang, denuclearization of the Korean peninsula, and working toward a North-South summit conference. No one thought an anti-communist could go to a communist country and open the floodgate of unification, but I surprised the world.
“North and South must be unified,” I said, “but guns and swords will not make us one. North-South unification will not happen with military force. Even the Korean War failed in this respect, and it is foolish for anyone to think they can make another attempt through military force. Neither will unification happen with the juche ideology that you espouse. What will do it, then? The world does not operate only by the power of human beings. Because God exists, nothing can be done by human effort alone. Even in situations of evil, such as war, God carries out His providence. That is why North and South cannot be unified through the juche ideology that puts man at the center.
“Bringing about a unified homeland can be done only with Godism,” I continued. “God is protecting us, and our time of unification is coming. Unification is the destiny; it is the task that must be accomplished in our era. If we cannot accomplish the sacred task of unifying the homeland in our time, we will not be able to hold our heads high in the presence of our ancestors or descendants for the rest of eternity.
The twentieth century was a time of tremendous change. More happened in that hundred-year period than during the past two thousand years. It was the century when there were two world wars and when communism rose to great strength and then disappeared. It was also the century when humanity turned its back on God and buried itself in material things. What about the twenty-first century, then? Some say that advances in science have proven that many religious beliefs are mere superstition and irrelevant to the modern world. I contend, however, that the role of religion will always be relevant as long as the spiritual aspect of human beings remains a reality and a world of peace has not been established.
What is the purpose of religion? It is to bring about God’s ideal world. The ultimate destination of the path followed by religions should be peace.
God created this world out of a desire for love and peace. If we create division by insisting that our own religion is the only path to salvation, we go against God’s desire. God wants everyone in the world to work hard for peace, reconciliation, and coexistence. If people say that coming to church creates division in their family, then I do not hesitate to tell them that they should put their family first. Religion is only a means to bring about God’s perfect world; it is not an end in itself.
If we continue the era of people congregating together only by religion or race, then humanity cannot avoid a repetition of war. The age of peace absolutely cannot come unless we transcend cultural customs and traditions. No ideology, philosophy, or religion that has influenced humanity in the past is capable of bringing about the peace and unification that is needed for the future. We need a new ideology and philosoph that goes beyond Buddhism, Christianity, and Islam. For my entire life, I have called on people until my voice is hoarse to transcend their religious factions and even their religions.
Football is a sport where competition takes place and someone wins or loses, but it also has the potential for significantly influencing countries and increasing their cooperation toward peace. I was told that twice as many people watched the World Cup as watched the Olympics. This provides an idea of how many people around the world love football. Therefore, just like the Olympics, it has the power to become a force for harmony between countries, races, religions, and cultures. I see football and peace among countries as potentially powerful partners.
We live in a competitive society where there is a great deal of stress. Stress creates tension in our lives and takes away our peace of mind. When stress accumulates, people can become irritated and sometimes fight each other. Sports and the arts are examples of things that help us to lower our levels of stress. These things help us to vent our pent-up urges and bring humanity together. The reason for my devotion to soccer teams, symphony orchestras, and ballet companies is that these activities are a means to bring world peace. The world-famous footballer, Pele, understands this kind of thinking.
Finding ourselves in agreement, Pele and I created a new competition of international dimensions called Peace Cup, and tournaments have been held every two years since 2003. We brought famous soccer teams from around the world to Korea. A corresponding women’s tournament called the Peace Queen Cup is held in alternate years.
The Peace Cup organization also has a goal of building a peace stadium in the Israel–Palestine–Jordan region, as close as possible to the Israel–Palestine border. The stadium would be freely available to all as a peace-building venture. We want to bring famous coaches from Europe and start a football academy for the children in the region. The adults may want to point guns at each other, but the children will want to come to the football stadium and kick the ball around. People say it is unrealistic and shake their heads, but we will do this.
When I look at the world situation, I feel that securing sufficient food supplies is the most pressing problem. Solving the food crisis cannot be put off for even a moment. Even now, some twenty thousand people around the world die of hunger-related causes every day. We cannot afford to be apathetic just because we and our immediate families are not facing hunger.
Simply distributing food supplies by itself will not resolve hunger, though. A more fundamental approach to the problem is needed. I am considering two fundamental and concrete methods. The first is to provide ample supplies of food at low cost, and the second is to share technology that people can use to overcome hunger on their own. The issue of food will present humankind with a very serious crisis in the future. We cannot build a world of peace without first resolving the food issue. Sufficient food supplies for all the world’s population cannot be produced on the limited amount of land area that is currently available. We must look to the oceans for a solution. The oceans hold the key to solving the food crisis of the future. This is the reason I have been pioneering the oceans for the past several decades.
For years I have called for a world where all religions live together as one, all races live as one, and all nations exist as one. Yet, for thousands of years history has seen the continuous increase of divisions. Each time a different religion was adopted or a new regime came into power, more boundaries were drawn and wars were fought. Now, however, we live in an age of globalism. For the sake of the future we must become one.
One way I propose to facilitate that is through the International Peace Highway, a huge undertaking. It will link Korea and Japan by an undersea tunnel and create a bridge across the Bering Strait that separates Russia and North America. These great links can unify the world. When the highway is completed it will be possible to travel by car from Africa’s Cape of Good Hope to Santiago, Chile, and from London to New York. There will be no roadblocks; the entire world will be interconnected as if by capillary vessels. The world will become one integrated community, and everyone will be able to travel freely across international borders. Borders that give free passage to anyone will lose their significance as borders. Something similar will be true for religion. As the frequency of exchanges among religions increase, greater mutual understanding will arise, conflict will disappear, and the walls of separation will crumble. When different types of people live together in a single global community, barriers between races will come down. Interaction between races will occur despite differences in appearance and language. This cultural revolution will bring the world into one.
The Silk Road was not simply a trade route that people used in order to sell silk and buy spices. It was also a vehicle for the peoples of the East and West to meet and for Buddhism, Islam, and Christianity to meet. These different cultures intermingled and gave rise to a new culture. The International Peace Highway will play a similar role in the twenty first century.
To become one means more than simply connecting continents by tunnels and bridges. It refers to an equalization of the world’s standards of living.
The International Peace Highway will rearrange the current inequality by creating access to existing natural and human resources. This will bring about a leveling of wealth. This will require sacrifice from those with greater material possessions or knowledge. Building a world of peace cannot be done with one-time charitable acts or donations. Only sincere love and continuous sacrifice is capable of creating a world of peace. We must be willing to offer everything.
The Women's Federation for World Peace
(There is no podcast associated with this poster. To learn more click here)
The International Association of Parliamentarians for Peace
(There is no podcast associated with this poster. To learn more click here)
When you are setting your goal, be sure to consider the entire world. Consider Africa, which continues to suffer from poverty and disease. Consider Israel and Palestine, where people continue to aim their weapons at each other and fight over matters of religion. Consider Afghanistan, where people barely keep themselves alive by raising poppy plants used to make harmful drugs. Consider the United States, which has thrown the world’s economy into a pit with its extreme greed and selfishness. Consider Indonesia, which suffers from continued earthquakes and tidal waves. Imagine yourself in the context of those countries, and think which country and which situation would be most appropriate for you. It may be that you are best suited to India, where a new religious conflict may erupt. Or it could be Rwanda, which languishes in drought and hunger.
Whether you do good work on the large continent of Africa or in the small country of Korea, your goal should not be restricted by size. Your goals should be about where your talents can have the most impact.
During the 1980s, I sent many Korean university students to Japan and the United States. I wanted them to leave Korea, where teargas canisters were exploding almost daily, and let them see a wider world with greater variety. The frog that lives at the bottom of a well does not realize that there is a bigger world outside the well.The world is like a living organism in that it is always changing. New problems are always arising.
I hope to see more political leaders who will lead the United Nations to fulfill its purpose and more diplomatic leaders who will stop the fighting in areas of conflict. I hope to see someone like Mother Teresa who will take care of those wandering and dying on the streets. I hope to see peace leaders who will take on my mission of pioneering new solutions from the land and sea.
The starting point is to have a dream and a goal. Please have an adventurous and pioneering spirit. Dream dreams that others dare not imagine. Set goals for yourselves that have meaning, and become global leaders who will bring benefit to humankind.
Nezávisle od toho, ako som sa usiloval, ani na okamih som sa nemohol zbaviť spomienky na stretnutie s Ježišom. Toto stretnutie s Ježišom mi úplne zmenilo život. Jeho smutný výraz sa mi vryl do srdca ako pečať a ja som nedokázal myslieť na nič iné. Od toho dňa som sa naplno pohrúžil do Božieho slova. Boli chvíle, keď som bol obklopený nekonečnou temnotou a bol som naplnený takou bolesťou, že som mal problém dýchať. Inokedy som mal srdce naplnené radosťou, ako keby som sa pozeral na ranný východ slnka, ktoré práve pretína horizont.
V snahe utíšiť svoje srdce a zastaviť slzy som zložil nasledujúcu báseň:
Koruna slávy
Keď pochybujem o ľuďoch, cítim bolesť.
Keď súdim ich, nedá sa to zniesť.
Keď nenávidím ich, môj život je sťa ničota.
Keď im však uverím, podvedú ma.
Keď milujem ich, zradia ma.
Noc plná žiaľu a utrpenia, hlavu mi vtláča do dlaní.
Mýlim sa azda?
Mýlim sa, už viem.
Verme, aj keď nás podvádzajú.
Odpúšťajme, aj keď nás zrádzajú.
Milujte z celého srdca, aj tých, čo vás nenávidia.
Utrite si slzy a privítajte s úsmevom
Tých, čo nevedia nič, iba podvádzať,
Aj tých, čo zrádzajú bez ľútosti.
Ó, Pane, ako len láska bolí!
Pozri na moje ruky,
A vlastnú si prilož na moju hruď.
Srdce mi ide puknúť od tej bolesti!
Keď lásku som dal tým, čo vstali proti mne,
Víťazstvo mi bolo odmenou.
Ak konali ste rovnako,
Ja sám vám dám Korunu slávy.
Prežil som viacero dní ako tieto, čo ma ťahalo hlbšie a hlbšie do sveta modlitieb. Absorboval som nové pravdy, ktoré mi Ježiš hovoril priamo, a plne som sa odovzdal Bohu. Začal som žiť úplne ináč ako predtým. Musel som prehodnotiť veľa vecí a postupne sa zo mňa stal málovravný mladík.
Počas štúdií v Japonsku som pracoval v najrôznejších zamestnaniach. Bol som vrátnikom v administratívnej budove. Písal som listy za negramotných ľudí. Na viacerých miestach som pracoval ako vedúci zmeny. Bol som vykladač osudu. Keď som rýchlo potreboval peniaze, písal som kaligrafiu a predával som ju. Nikdy som však nezanedbával svoje štúdiá. Všetky tieto veci som chápal ako sebazdokonaľovanie. Vykonával som najrôznejšie práce a stretával tých najrôznejších ľudí. Tým som sa naučil veľa o ľuďoch.
Stále verím tomu, že aby sa človek stal dobrým, musí do svojej tridsiatky zažiť veľa ťažkostí. Ľudia musia prejsť zaťažkávacou skúškou zúfalstva na dne ľudskej existencie a zakúsiť, aké to je. Musia sa naučiť objavovať uprostred pekla nové možnosti. Iba človek, ktorý sa ocitne na ceste von z priepasti zúfalstva a má v sebe nové odhodlanie, môže zažiť znovuzrodenie ako človek, ktorý je schopný byť strojcom novej budúcnosti.
V tom čase som zažil toto zjavenie: „Vzťah medzi Bohom a ľudstvom je vzťahom otca a jeho detí, a Boh je nesmierne smutný z toho, že vidí, ako jeho deti trpia.“ V tej chvíli sa mi všetky tajomstvá univerza v hlave vyriešili. Bolo to, ako keby niekto odrazu zapol filmovú premietačku. Pred očami sa mi premietlo všetko, čo sa stalo od okamihu, keď ľudstvo porušilo Boží príkaz. Z očí mi neprestajne tiekli horúce slzy. Padol som na kolená a sklonil hlavu k zemi. Veľmi dlho som nebol schopný vstať. Podobne, ako ma kedysi môj otec niesol domov na svojom chrbte, keď som bol ešte dieťa, zložil som svoje telo do Božieho lona a plakal som. Deväť rokov po mojom stretnutí s Ježišom sa mi nakoniec otvorili oči a uvidel som pravú lásku Boha.
Ježiš sa mi zjavil ako šestnásťročnému chlapcovi, lebo chcel, aby som pochopil podstatu pôvodného hriechu, ktorý ľudia spáchali, a aby som nastolil svet mieru, kde by hriech a Pád prestali existovať. Dostal som od Boha dôležité pokyny, aby som odčinil hriechy ľudstva a aby som nastolil svet mieru, tak ako ho Boh pôvodne stvoril. Svet mieru, po ktorom túži sám Boh, nie je nejakým miestom, kde sa dostaneme po smrti. Boh chce, aby sa tento svet, v ktorom žijeme teraz, stal miestom, kde prevláda úplný mier a šťastie tak, ako to platilo vo svete, ktorý Boh stvoril na začiatku. Boh určite neposlal Adama a Evu do tohto sveta nato, aby trpeli. Svet musí poznať túto ťažko uveriteľnú pravdu.
Bolesť z hladu poznajú iba tí, ktorí ho zažili. Keď je človek hladný, obyčajné zrnko ryže získa obrovskú hodnotu. Ešte dnes, keď si spomeniem na Hungnam, cítim napätie. Je ťažké uveriť, že jediné zrnko ryže môže dať telu takú vzpruhu, ale keď je človek hladný, túži tak po jedle, že sa z toho ide zblázniť. Keď má človek plný žalúdok, svet sa zdá veľký, ale pre hladného človeka je zrnko ryže väčšie ako celá zem. Zrnko ryže má pre hladného človeka obrovskú hodnotu.
Sú dve veci, ktoré musíme zanechať potomkom, keď zomrieme. Jednou je tradícia a druhou je výchova alebo vzdelanie. Národ bez tradície nemá budúcnosť. Tradícia je duša, ktorá umožňuje národu zachovať kontinuitu; národ bez duše neprežije. Druhá dôležitá vec je výchova alebo vzdelanie. Ak národ nedokáže dať svojim potomkom výchovu a vzdelanie, tiež zanikne. Aby sme zaistili potomkom novú budúcnosť, na jednej strane im potrebujeme odovzdať tradíciu, ktorá sa nám odovzdávala z generácie na generáciu tisíce rokov, a na druhej strane im musíme odovzdať poznanie o nových veciach.
Spolu s tanečným súborom som založil umeleckú školu Little Angels (neskôr bola premenovaná na umeleckú školu Sonhwa). Mala šíriť naše ideály do sveta pomocou umenia. Od roku 1965, keď bol súbor Little Angels na svojom prvom zahraničnom turné v Spojených štátoch, vystupuje ako posol výnimočnej krásy kórejských tradícií po celom svete. Britská kráľovská rodina ich pozvala, aby vystúpili pred kráľovnou Alžbetou II. Boli tiež pozvaní, aby sa zúčastnili na oslavách dvestoročného výročia vzniku Spojených štátov, kde vystupovali v centre dramatických umení John F. Kennedy Center for Performing Arts. Zúčastnili sa na kultúrnom a umeleckom festivale v rámci Olympijských hier v Soule. Little Angels sú známi vo svete ako veľvyslanci mieru v oblasti kultúry.
Koncom roku 1971 som znovu odcestoval do Spojených štátov. Potreboval som tam bezpodmienečne vykonať určité úlohy, ale dostať sa tam nebolo vôbec jednoduché. Nebola to moja prvá cesta do Ameriky, ale tentoraz som musel nezvyčajne dlho čakať na vízum. Niektorí členovia cirkvi mi navrhovali, aby som svoj odlet odložil, ale to som nemohol. Ťažko sa mi to vysvetľovalo, ale bolo veľmi dôležité, aby som odletel z Kórey v určený deň. A tak som sa rozhodol, že pôjdem najprv do Japonska a o americké vízum požiadam odtiaľ. Ponáhľal som sa, aby som včas opustil Kóreu.
Na začiatku sedemdesiatych rokov bola Amerika hlboko vtiahnutá do vietnamskej vojny, proti ktorej vystupovali protivojnoví aktivisti. V krajine panoval vážny rozkol. Mladí ľudia hľadajúci zmysel života experimentovali s alkoholom, drogami a voľným sexom, a zabúdali pri tom na svoju večnú dušu. Tradičné náboženstvo, ktoré malo týchto mladých ľudí viesť, neplnilo svoju úlohu. Nepomáhalo im ukončiť toto ich bezcieľne tápanie a vrátiť sa k správnemu spôsobu života. Hedonistická a materialistická kultúra stiahla dolu veľa mladých ľudí, pretože nenašli v srdci záchytný bod.
Čoskoro po príchode do Spojených štátov som usporiadal prednáškové turné na témy „Budúcnosť kresťanstva“ a “Božia nádej pre Ameriku“. Pred početným publikom som otvorene hovoril o slabostiach Ameriky spôsobom, ktorý by si nikto iný nedovolil.
Vyhlásil som, že Amerika bola založená na puritánskom duchu a za krátkych dvesto rokov sa stala najmocnejším štátom na svete preto, lebo ju Boh zahrnul svojou nekonečnou láskou a požehnaním. Pripomínal som poslucháčom, že hoci sloboda Ameriky pochádza od Boha, Amerika Boha zavrhla. „Amerika stojí na vynikajúcich tradíciách,“ povedal som. „Musíte však tieto tradície oživiť.“ Prišiel som do Spojených štátov, aby som oživil pôvodného amerického ducha, zachránil Ameriku pred skazou a vyzval Američanov, aby sa kajali a navrátili sa k Bohu.
Samozrejme, že manžel a manželka by si mali vždy dôverovať a mali by rozvíjať svoju lásku. Sľub, ktorý najviac zdôrazňujem u ľudí pripravujúcich sa na manželstvo, je, „aby naučili svoje deti zachovať si sexuálnu čistotu“.
Tento sľub je prirodzený a pochopiteľný, ale jeho dodržanie je v dnešnej spoločnosti ťažké. Čím viac je svet skazený, tým dôležitejšie je prísne dodržiavať sľub sexuálnej čistoty.
Zdokonaľovanie človeka a dosiahnutie mieru vo svete je možné cez rodinu. Cieľom náboženstva je viesť všetkých ľudí k dobru a vybudovať na zemi ideálny svet mieru. Nech by sa politici akokoľvek snažili spoločne vymyslieť východisko, mier vo svete nedosiahnu. Ani vojenská sila, čo ako pôsobivá, nenastolí mier. Nastolenie mieru na zemi sa začína v rodine.
Pri obrade zásnub a svadby prosím ženíchov a nevesty, aby si navzájom sľúbili určité veci, ktoré nesmú nikdy porušiť. Po prvé, ženích a nevesta si vždy musia veriť a mať sa radi. Po druhé, nesmú jeden druhému spôsobiť bolesť v srdci. Po tretie, musia svoje deti a vnúčatá vychovať tak, aby si zachovali sexuálnu čistotu. Po štvrté, všetci členovia ich rodiny si musia pomáhať a navzájom sa podporovať, aby sa stali skutočnou ideálnou rodinou. Zdržanlivosť pred manželstvom a vernosť v manželstve sú nanajvýš dôležité. Toto učím ľudí, aby som im pomohol rozvinúť v živote ich osobnostný potenciál v celej jeho bohatosti, a tiež aby dokázali vytvoriť a udržať zdravú a silnú rodinu. Manželstvo je niečo viac než spojenie muža a ženy. Je to vzácny obrad, kde sa človek zaväzuje pokračovať v Božej práci na stvorení. Manželstvo je cesta, v rámci ktorej sa muž a žena stávajú jedným, plodia nový život a budujú pravú lásku. Manželstvo je základom pre novú budúcnosť: formujú sa z neho nové komunity a aj národy. Vzniká nový Boží svet mieru v centre s takýmito rodinami. Miestom, kde vzniká Nebeské kráľovstvo, je práve rodina. Preto musia byť manželia a manželky centrom mieru.
Medzinárodné a medzikultúrne manželstvá sú najrýchlejšou cestou, ako vytvoriť ideálny svet mieru. Veci, ktoré by ináč trvali nekonečne dlho, sa cez tieto manželstvá dajú zázračne vyriešiť za dve-tri generácie. Ľudia by mali vstupovať do manželstva ignorujúc národné a kultúrne rozdiely a mali by prijať partnera z krajín, ktoré považujú za nepriateľské. To by urýchlilo príchod svetového mieru. Človek môže nenávidieť ľudí z inej krajiny alebo inej kultúry s tým, že ich nikdy nechce ani vidieť. Ak si však v tejto krajine nájde manželského partnera, taký človek je na polceste stať sa jej občanom. Nenávisť, ktorú cítil, sa vytratí. Ak sa to bude opakovať dve až tri generácie, nenávisť vymizne aj s koreňmi.
Na tento svet neprichádzame ani z neho neodchádzame tak, ako sa nám chce. Nemáme možnosť zvoliť si svoj osud. Narodili sme sa, hoci sme si nevybrali, že sa narodíme. Žijeme, hoci sme si nevybrali, že budeme žiť. Zomrieme, a tiež si nevyberáme smrť. Nad týmito aspektmi svojho života nemáme žiadnu moc, ako sa teda môžeme chvastať, že sme v niečom lepší ako iní? Nemôžeme sa narodiť z vlastnej vôle, vlastniť veci, ktoré budú naše navždy, a nemôžeme sa ani vyhnúť smrti. Preto akékoľvek naše chvastanie v tomto zmysle bude znieť úboho a smiešne.
V určitom okamihu každý z nás odloží svoje fyzické telo ako staré šaty a zomrie. V kórejčine sa na opísanie smrti bežne používa výraz torakada („vrátiť sa“). Vrátiť sa znamená ísť späť tam, odkiaľ sme prišli, čiže vrátiť sa k našim prakoreňom. Všetko vo vesmíre prebieha v cykloch. Biely sneh, čo sa hromadí vysoko na horských svahoch, sa roztopí, stečie po svahoch, zlieva sa do potokov, do riek a nakoniec skončí v oceáne. Keď vtečie do oceánu, ako morská voda pohltí páľavu slnečných lúčov a premení sa na paru. Vráti sa na oblohu a tam čaká, aby sa z nej stali vločky alebo kvapky dažďa. Takémuto návratu na miesto, odkiaľ pochádzame, hovoríme smrť. Kam sa potom vraciame my, ľudské bytosti, keď zomrieme? Spojením tela a srdca dochádza k splodeniu ľudského života. Smrť je odloženie tela. Vraciame sa teda tam, odkiaľ prišlo naše srdce.
Úlohou náboženstva je nasmerovať ľudí k dobru a odstrániť ich zlú povahu, čo nachádza potešenie v boji. Vezmime si hlavné svetové náboženstvá. Všetky hlásajú, že ich ideálom je svet mieru. Všetky chcú, aby nastalo nebeské kráľovstvo, utópia alebo raj. Náboženstvá majú pre tento ideál rôzne názvy, ale všetky sa usilujú o takýto svet. Vo svete existuje množstvo náboženstiev a každé je rozdelené na nespočetné frakcie a denominácie. Avšak najpodstatnejší aspekt všetkých je rovnaký – túžia po Nebeskom kráľovstve a svete mieru. Násilie a animozita v našom vnútri trhajú naše srdce. Kráľovstvo lásky ho vylieči.
Prvýkrát som do Jeruzalema prišiel v roku 1965. Bolo to v čase pred Šesťdňovou vojnou a Jeruzalem bol stále pod územnou správou Jordánska. Šiel som na Olivovú horu, kde Ježiš počas modlitby plakal slzami zmiešanými s krvou tesne pred tým, ako ho odviedli pred Pontského Piláta. Položil som ruku na dvetisíc rokov starý olivový strom, ktorý v tej noci mohol byť svedkom Ježišovej modlitby. Do stromu som zabil tri klince, jeden za judaizmus, ďalší za kresťanstvo a posledný za islam. Modlil som sa za deň, keď sa tieto tri rodiny viery zjednotia. Svetový mier nenastane dovtedy, pokiaľ sa judaizmus, kresťanstvo a islam nezjednotia. Tieto tri klince sú tam doteraz.
V dnešnom svete sú judaizmus, islam a kresťanstvo od seba striktne oddelené, majú však spoločné korene. To, čo ich drží stále rozdelené, je ich chápanie Ježiša. Aby sa tento problém začal riešiť, požiadal som 19. mája 2003 kresťanov, aby vo vzťahoch v rámci abrahámovských vierovyznaní prestali natoľko zdôrazňovať kríž. Preto sme uskutočnili obrad sňatia kríža. Z Ameriky, kde dominuje kresťanská kultúra, sme priniesli kríž a pochovali sme ho na Krvavom poli v Izraeli. Toto pole bolo kúpené za tridsať strieborných, ktoré dostal Judáš Iškariotský za zradu Ježiša, ktorá nakoniec viedla k Ježišovmu ukrižovaniu.
23. decembra toho istého roku sa v jeruzalemskom Parku nezávislosti zišlo približne tritisíc ambasádorov mieru zo všetkých náboženstiev a krajín sveta a s nimi asi sedemnásťtisíc Izraelčanov a Palestínčanov, aby sa zúčastnili na symbolickom sňatí tŕňovej koruny z Ježišovej hlavy a nahradili ju korunou mieru. Potom spoločne pochodovali za mier ulicami Jeruzalema. Miestne úrady nám vydali príslušné povolenia a poskytli ochranu, pričom palestínske a izraelské rodiny podporili náš pochod mieru tak, že pred ich domami svietilo svetlo.
V tom čase bol prezident Gorbačov vďaka úspechom svojej perestrojky v Sovietskom zväze populárny.
Počas predchádzajúcich rokov som sa stretol s mnohými prezidentmi USA, avšak stretnutie s prezidentom Gorbačovom bolo oveľa ťažšie. Obával som sa, že dosiahnuť čo i len jedno stretnutie bude veľmi náročné. Mal som pre neho odkaz a bolo veľmi dôležité, aby som mu ho odovzdal osobne. Prezident Gorbačov reformoval Sovietsky zväz, otvoril vo svojej krajine priestor pre slobodu, ale ako ubiehal čas, meče reformy čím ďalej, tým viac smerovali na jeho krk. Ak by sa situácia vymkla spod kontroly, ocitol by sa vo veľkom nebezpečenstve.
„Pán prezident, urobili ste veľkú vec,“ povedal som mu. „Vzdali ste sa postu generálneho tajomníka Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, no teraz ste sa stali prezidentom mieru. Vďaka vašej múdrosti a odvahe máme v súčasnosti šancu vybudovať svetový mier. Vy ste pre svet urobili tú najdôležitejšiu, najtrvácnejšiu a najúžasnejšiu vec na svete. Ste hrdinom mieru, ktorý vykonal Božie dielo. Meno, ktoré bude v histórii Ruska navždy pripomínané a vážené, nebude Marx, Lenin alebo Stalin. Bude to Michail Gorbačov.“
Vyjadril som mu také vysoké uznanie za to, že umožnil rozpad Sovietskeho zväzu, vlasti komunizmu, bez krviprelievania.
Na to pán Gorbačov odpovedal: „Reverend Mun, vaše slová sú pre mňa veľkou útechou. Dodávajú mi energiu. Do konca svojho života sa budem venovať projektom na podporu svetového mieru.“ A pevne mi stisol ruku.
V súčasnosti mnohí ľudia rozprávajú o mierovom zjednotení. Ja som už o týchto veciach hovoril vtedy, keď sa ľudia ani len neodvážili použiť výraz „mierové zjednotenie“ zo strachu, že budú obvinení z porušenia protikomunistického zákona a zákona o národnej bezpečnosti. Keď sa ma ľudia v súčasnosti pýtajú, čo treba urobiť, aby nastalo zjednotenie, hovorím im to, čo som hovoril vždy: „Keby Juhokórejčania milovali Severnú Kóreu viac, ako milujú Južnú Kóreu, a Severokórejčania milovali Južnú Kóreu viac ako Severnú Kóreu, zjednotenie polostrova môže nastať aj dnes.“
V roku 1991 som bol schopný ísť do Severnej Kórey na stretnutie s prezidentom Kimom s nasadením života preto, lebo som mal v sebe základ takejto lásky. Potom som sa s ním dohodol na možnosti stretnutí rozdelených rodín, spolupráce oboch ekonomík, výstavbe na hore Kumgang, denuklearizácii Kórejského polostrova a na príprave summitu medzi Severom a Juhom. Nikto by si ani nepomyslel, že antikomunista môže ísť do komunistickej krajiny a otvoriť bránu zjednotenia, no ja som prekvapil svet.
„Sever a Juh sa musia zjednotiť,“ povedal som, „ale pušky a meče nás nezjednotia. Zjednotenie Severu a Juhu nenastane vojenskou silou. Ani počas kórejskej vojny sa to nepodarilo a je naivné si myslieť, že sa to opäť dá skúsiť vojenskou silou. Zjednotenie nenastane ani cez ideológiu čučche, ktorú vyznávate. Ako ho potom dosiahnuť? Svet nefunguje iba vďaka ľudskej činnosti. Pretože existuje Boh, človek sám osebe nedokáže nič. Boh uskutočňuje svoju prozreteľnosť aj v situáciách, keď prevláda zlo, napríklad počas vojny. Preto k zjednoteniu Severu a Juhu nemôže dôjsť prostredníctvom ideológie čučche, lebo je to ideológia postavená na tom, že za všetkým je človek.“
„Vytvorenie zjednotenej domoviny je možné iba prostredníctvom ideológie bohizmu,“ pokračoval som. „Boh nás ochraňuje a náš čas zjednotenia prichádza. Zjednotenie je naším osudom; je to úloha, ktorá musí byť naplnená v našej dobe. Ak posvätnú úlohu zjednotenia našej domoviny nenaplníme v dnešnej dobe, po celú večnosť nebudeme môcť chodiť so vztýčenou hlavou v prítomnosti našich predkov alebo potomkov.“
Dvadsiate storočie bolo obdobím prevratných zmien. Počas týchto sto rokov sa toho udialo viac ako za ostatné dve tisícročia. Bolo to storočie, v ktorom sa odohrali dve svetové vojny, komunizmus zažil ohromný rozmach a následne zanikol. Bolo to tiež storočie, keď sa ľudstvo obrátilo chrbtom k Bohu a nechalo sa pohltiť materializmom. Čo môžeme teda očakávať od dvadsiateho prvého storočia? Niektorí hovoria, že vedecký pokrok dokázal, že väčšina náboženstiev sú len povery, nevhodné pre moderný svet. Ja však tvrdím, že pokiaľ ľudia majú dušu a kým na tomto svete nezavládne mier, náboženstvo vždy malo a bude tu mať svoje miesto.
Čo je cieľom náboženstva? Jeho cieľom je vytvoriť Boží ideálny svet. Konečným cieľom každého náboženstva by mal byť mier.
Boh stvoril tento svet na základe túžby po láske a mieri. Ak trváme na tom, že naše náboženstvo je tou jedinou cestou k spáse, a vyvolávame tým rozbroje, konáme proti Božej vôli. Boh chce, aby každý človek na svete pracoval pre mier, uzmierenie a spolužitie. Ak niekto tvrdí, že jeho či jej angažovanosť v cirkvi rozdeľuje jeho rodinu, bez váhania mu odpoviem, aby dal prednosť rodine. Náboženstvo je iba prostriedkom na vybudovanie Božieho dokonalého sveta, nie je samoúčelom.
Ak bude pokračovať vek, v ktorom sa ľudia združujú len podľa náboženstva alebo rasy, potom sa nevyhneme opakovaným vojnám a konfliktom. Je úplne nemožné, aby nastal vek mieru, ak nedokážeme prekročiť hranice kultúrnych zvykov a tradícií. Ani jedna ideológia, filozofia či náboženstvo, ktoré ovplyvňovali ľudstvo v predchádzajúcich obdobiach, nedokáže nastoliť mier a zjednotenie, také potrebné v budúcnosti. Potrebujeme novú ideológiu a filozofiu, ktorá prekračuje hranice budhizmu, kresťanstva a islamu. Po celý život som do zachrípnutia vyzýval ľudí, aby prekročili hranice vlastných denominácií, či dokonca aj samotných náboženstiev.
Futbal je šport, kde sa súťaží a niekto buď vyhrá, alebo prehrá. No má tiež v sebe potenciál významne ovplyvňovať krajiny a zlepšovať ich spoluprácu v záujme mieru. Majstrovstvá sveta údajne sleduje dvakrát toľko ľudí ako olympijské hry. Z toho vidíme, koľko ľudí vo svete miluje futbal. Práve tak ako olympijské hry aj futbal sa môže stať zjednocujúcim prvkom medzi krajinami, rasami, náboženstvami a kultúrami. Futbal a mier medzi krajinami vnímam ako potenciálne mocnú kombináciu.
Žijeme v spoločnosti, kde prevláda konkurencia a stres. Stres spôsobuje v živote napätie a oberá našu myseľ o pokoj. Keď sa stres nahromadí, ľudia bývajú podráždení a občas sa pohádajú. Šport a umenie sú príkladom činností, ktoré nám pomáhajú znížiť hladinu stresu. Pomáhajú nám ventilovať naše potláčané túžby a zbližujú ľudí. Preto s takým zanietením zakladám futbalové tímy, symfonické orchestre či baletné súbory, lebo sú to prostriedky pomáhajúce dosiahnuť mier vo svete. Svetoznámy futbalista Pelé rozumie tomuto spôsobu myslenia.
Keďže sme sa v tomto zhodli, vytvorili sme novú medzinárodnú súťaž a nazvali sme ju Peace Cup (Pohár mieru). Od roku 2003 sa tieto turnaje konajú pravidelne každé dva roky. Pritiahli sme do Kórey známe futbalové tímy z celého sveta. Pohár mieru sa strieda každý druhý rok s príslušným ženským turnajom nazvaným Peace Queen Cup (Pohár kráľovnej mieru).
Organizátori Pohára mieru tiež plánujú vybudovať štadión mieru v pohraničnej oblasti medzi Izraelom, Palestínou a Jordánskom, čo najbližšie k izraelsko-palestínskym hraniciam. Štadión, ako projekt podporujúci mier, by bol voľne prístupný pre všetkých. Chceme pozvať známych európskych trénerov a otvoriť v tomto regióne futbalovú akadémiu pre deti. Miestni dospelí na seba možno pozerajú radšej cez mieridlá zbraní, ale deti si prídu na futbalový štadión pobehať za loptou. Ľudia vravia, že je to nerealistické a krútia hlavou, ale my to uskutočníme.
Keď sa zamyslím nad stavom sveta, cítim, že tým najpálčivejším problémom je zabezpečenie dostatočného množstva potravy. Riešenie potravinovej krízy nestrpí ani najmenší odklad. Už teraz zomiera každodenne na celom svete od hladu približne dvadsaťtisíc ľudí. Nemôžeme to brať ľahostajne iba preto, že my sami a naše najbližšie rodiny hladom netrpia.
Ale samotné rozdeľovanie zásob potravín hlad nevyrieši. Problém si vyžaduje hlbší prístup. Uvažujem o dvoch základných a konkrétnych riešeniach. Prvým je poskytovať veľké množstvá potravín za nízku cenu a druhým je podeliť sa o technológiu, ktorá pomôže ľuďom, aby si sami vyriešili problém s hladom. V budúcnosti prerastie potravinový problém ľudstva do veľmi vážnej krízy. Nie je možné vybudovať svet mieru, ak najprv nevyriešime potravinový problém. Na obmedzenej ploche pevniny, ktorá je momentálne dostupná, nie je možné vypestovať dostatočný objem potravín. Aby sme našli riešenie, musíme ho hľadať v oceáne. V oceánoch sa skrýva kľúč k riešeniu potravinovej krízy budúcnosti. To je dôvod, prečo som počas uplynulých desaťročí propagoval oceán.
Roky som vyzýval k vytvoreniu sveta, kde by všetky náboženstvá žili spolu v harmónii, kde by všetky rasy žili ako jedna rodina a všetky národy by existovali v jednote. Ale to jediné, čoho boli tisíce rokov trvajúce dejiny svedkom, bolo iba stále narastajúce rozdelenie. Zakaždým, keď sa zrodilo nové náboženstvo alebo prišiel k moci nový režim, vznikali nové hranice a prišli ďalšie vojny. Dnes žijeme vo veku globalizácie. Kvôli budúcnosti sa musíme bezpodmienečne zjednotiť.
Práve s cieľom uľahčiť to som navrhol vybudovanie Medzinárodnej diaľnice mieru. Ide o grandiózny projekt, ktorý spojí podmorským tunelom Kóreu s Japonskom. Jeho súčasťou je aj stavba mosta alebo tunela cez Beringov prieliv, ktorý oddeľuje Rusko a Severnú Ameriku. Tieto medzinárodné diaľnice v konečnom dôsledku prepoja celý svet. Keď bude diaľnica dokončená, bude sa dať cestovať autom od afrického Mysu dobrej nádeje až do Santiaga v Čile a z Londýna do New Yorku. Na ceste nebudú žiadne prekážky, celý svet bude prepojený tak, ako je telo prepojené cievami. Svet sa stane jednou integrovanou komunitou a každý bude môcť slobodne prechádzať cez medzinárodné hranice. Hranice, cez ktoré bude môcť každý voľne prejsť, stratia svoj význam ako hranice. Niečo podobné sa stane s náboženstvami. Ako bude postupne narastať výmena medzi náboženstvami, vzíde z toho väčšie vzájomné pochopenie, konflikty vymiznú a múry rozdelenia sa rozpadnú. Keď v jedinej globálnej spoločnosti budú žiť rôzni ľudia, bariéry medzi rasami zaniknú. Ľudia rôznych rás budú medzi sebou komunikovať napriek rozdielom vo výzore a v jazyku. Táto kultúrna revolúcia pomôže zjednotiť svet.
Starodávna Hodvábna cesta nebola iba obchodnou trasou, ktorú používali ľudia, čo predávali hodváb a nakupovali korenie. Slúžila ako prostriedok komunikácie medzi národmi Východu a Západu a pomáhala zbližovaniu budhizmu, islamu a kresťanstva. Tieto kultúry sa navzájom miešali a stali sa základom novej kultúry. Medzinárodná diaľnica mieru zohrá v dvadsiatom prvom storočí podobnú úlohu.
Zjednotiť sa znamená viac, ako len prepojiť kontinenty tunelmi a mostmi. Znamená to aj vyrovnanie životných úrovní ľudí vo svete.
Medzinárodná diaľnica mieru má za cieľ zmeniť súčasnú nerovnosť tak, že umožní prístup k jestvujúcim prírodným a ľudským zdrojom. To prinesie všetkým jednotnú úroveň blahobytu. To si bude vyžadovať určitú obeť zo strany tých, ktorí majú väčšie materiálne bohatstvo a viac vedomostí. Vybudovať svet mieru sa nedá iba jednorazovými charitatívnymi skutkami alebo príspevkami. Svet mieru dokáže vytvoriť iba úprimná láska a neustála obeť. Musíme byť ochotní ponúknuť všetko.
Podpora a rozšírenie poslania OSN
(Pre viac informácií kliknite na https://www.upf.org)
Federácia žien za mier vo svete
(K tomuto plagátu nie je priradený žiaden podcast. Pre viac informácií kliknite na https://www.wfwp.org)
Mierová cena Sonhak
(K tomuto plagátu nie je priradený žiaden podcast. Pre viac informácií kliknite na https://sunhakpeaceprize.org)
Medzinárodná asociácia poslancov parlamentov za mier
(K tomuto plagátu nie je priradený žiaden podcast. Pre viac informácií kliknite na https://www.upf.org/associations/iapp)
Pri výbere cieľa uvažujte z pohľadu celého sveta. Spomeňte si na Afriku, ktorá dodnes trpí hladom a chorobami. Spomeňte si na Izrael a Palestínu, kde na seba ľudia mieria zbraňami a bojujú navzájom pre náboženstvo. Pripomeňte si Afganistan, kde ľudia existujú nažive vďaka pestovaniu maku, z ktorého sa vyrábajú tvrdé drogy. Pomyslite si na Spojené štáty, kde bezhraničná nenásytnosť a sebeckosť zahnali svetovú ekonomiku do slepej uličky. Spomeňte si na Indonéziu, Haiti a Čile, ktoré striedavo ničia zemetrasenia a prílivové vlny. Predstavte si samých seba v týchto krajinách a zamyslite sa, kde by ste mohli najlepšie priložiť ruku k dielu. Možno vás bude najviac lákať India, kde môže každú chvíľu vypuknúť nový náboženský konflikt, alebo Rwanda, ktorá hynie od sucha a hladu.
Či už konáte dobro na bezhraničnom africkom kontinente, alebo v maličkej Kórei, veľkosť krajiny by nemala byť obmedzením pre váš cieľ. Váš cieľ súvisí s tým, kde prinesie váš talent najväčší úžitok.
V osemdesiatych rokoch som posielal veľa kórejských študentov učiť sa na japonské a americké univerzity. Chcel som, aby odišli z Kórey, kde skoro každý deň videli vybuchovať granáty so slzným plynom, a aby videli, aký rozľahlý a veľký je svet a koľko v sebe skrýva možností. Žaba, čo žije na dne studne, si ani nedokáže predstaviť, že mimo studne existuje šíry svet. Svet je ako živý organizmus, stále sa mení. Stále sa objavujú nové problémy.
Chcem sa dožiť toho, že uvidím v čele OSN viac politikov, ktorí jej pomôžu naplniť pôvodný cieľ, a viac diplomatov, ktorí zastavia boje v konfliktných oblastiach. Veľmi by som chcel stretnúť niekoho ako Matka Tereza, kto by vzal pod svoju záštitu ľudí, ktorí sú bez domova a umierajú priamo na ulici. Veľmi by som chcel vidieť, ako noví budovatelia mieru prevezmú moju štafetu priekopníka nových riešení na súši i na mori.
Na začiatku treba mať sen a cieľ. Buďte pripravení pustiť sa za dobrodružstvom, nebojte sa byť priekopníkmi. Snívajte o tom, na čo sa iní boja čo i len pomyslieť. Stanovte si ciele, ktoré majú význam. Staňte sa globálnymi lídrami, ktorí ľudstvu prinesú osoh.