Výstava

VÝSTAVA PRI PRÍLEŽITOSTI 100. VÝROČIA NARODENIA

Kliknite na vybraný plagát a vypočujte si súvisiaci podcast. Alebo navštívte virtuálnu výstavu nižšie.

VIRTUÁLNA VÝSTAVA

Vitajte na výstave pri príležitosti 100. výročia narodenia

Touto výstavou si pripomíname sté výročie narodenia Rev. Son Mjong Muna a vzdávame poctu jeho životnému dielu. Jeho život bol vskutku výnimočným a sme hrdí predstaviť vám súhrn najdôležitejších aspektov jeho života, činnosti a myšlienok.

Väčšina zobrazených citátov pochádza z knihy „Hľadanie strateného mieru“, ktorú napísal na sklonku svojho života. V tejto knihe zhrnul svoje životné skúsenosti a podelil sa o pohnútky a účel svojich najvýznamnejších skutkov.

Aby som vybudoval svet mieru, chodil som na tie najúbohejšie a najvzdialenejšie miesta. Videl som africké matky v situáciách, keď sa iba bezmocne prizerali, ako ich deti umierali od hladu. Videl som otcov v Južnej Amerike, ktorí žili vedľa riek plných rýb, ale nedokázali uživiť svoje rodiny, lebo nevedeli chytať ryby. Začal som tým, že som sa s nimi jednoducho delil o potravu, a oni mi to opätovali láskou. Som kontroverzný človek. Už len zmienka o mojom mene vyvoláva vo svete problémy. Nikdy som nevyhľadával peniaze ani slávu, ale svoj život som venoval tomu, že som nabádal ľudí na mier. S čím všetkým však ľudia pospájali moje meno, koľkokrát ma odmietali a kameňovali. Veľa ľudí vôbec nechce pochopiť, čo hovorím a robím. Jednoducho sú zásadne proti mne.

Šesťkrát počas svojho života som bol nespravodlivo uväznený a stávalo sa, že ma bili tak tvrdo, že mi trhali mäso z tela. Dnes však v mojom srdci neostala ani tá najmenšia rana. V prítomnosti pravej lásky sa staré rany rozplynú ako nič. Dokonca aj nepriatelia sa v prítomnosti pravej lásky vyparia bez jedinej stopy. Pravá láska je srdce, ktoré dáva, ešte dáva a túži naďalej dávať. Pravá láska je láska, ktorá dáva, zabúda, že už niekedy dala, a dáva znova a znova miluje.

V ostatnej dobe sa objavuje stále viac ľudí, ktorí sa chcú o mne dozvedieť viac. Pre tých, ktorých vedie zvedavosť, som sa obzrel späť na svoj život a zaznamenal som v tejto knihe svoje autentické spomienky.
Tým ľuďom, ktorí vo mňa uverili, zostali po mojom boku a prežili svoj život so mnou, som dal nekonečnú lásku. To platí najmä o mojej manželke Hak Ča Han, ktorej som hlboko vďačný za to, že stála v mojom zápase pri mne a pomáhala mi v najťažších chvíľach.

Medzi strachom a inšpiráciou

Keď som mal šestnásť rokov, postihla nás tragédia - za jediný rok zomrelo päť mojich mladších súrodencov. Žiadnymi slovami sa nedá opísať zlomené srdce mojich rodičov, ktorí stratili päť zo svojich trinástich detí v takej krátkej dobe. Vyzeralo to, ako keby smrť bola infekcia.

Vyzeralo to, ako keby utrpenie rodiny bolo prepojené s utrpením národa a sveta. Bolo pre mňa čoraz ťažšie pozerať sa na úbohú situáciu Kórejčanov pod nadvládou japonskej tyranie. Ľudia nemali dostatok jedla. Boli situácie, keď ľudia museli jesť trávu a kôru stromov, či čokoľvek iné, čo našli, a varili si z toho jedlo. Zdalo sa, že vojny po celom svete nemajú konca. Raz som sa dočítal v novinách o samovražde študenta strednej školy, ktorý bol rovnako starý ako ja.

Pýtal som sa sám seba: „Prečo zomrel? Čo môže viesť človeka k tomu, že sa zabije v takom mladom veku?“ Bol som zdrvený touto správou tak, ako keby sa to stalo niekomu, kto mi bol blízky. Preplakal som tri dni a tri noci s novinami otvorenými na tomto článku. Jednoducho mi tiekli slzy a ja som ich nedokázal zastaviť. Nechápal som tento sled zvláštnych udalostí, či skôr to, že tragické udalosti postihovali dobrých ľudí. Fakt, že som videl kosti môjho prastarého otca, ma viedol k tomu, že som si začal klásť otázky o živote a smrti. Ale Božie slovo, ktoré som počul v kostole, mi neposkytovalo jasné odpovede na otázky, ktoré ma trápili. Aby som uľavil svojmu srdcu, prirodzene som sa začal hlbšie venovať modlitbám.

„Kto som? Odkiaľ pochádzam? Aký je zmysel života? Čo sa stane s ľuďmi po tom, ako zomrú? Existuje svet, kde je duša večná? Existuje Boh naozaj? Je Boh skutočne všemocný? Ak je, prečo jednoducho stojí, prizerá sa a sleduje utrpenie v tomto svete? Ak Boh stvoril svet, stvoril aj utrpenie, ktoré v tomto svete existuje? Čo dokáže ukončiť tragickú okupáciu Kórey Japonskom? Aký význam má utrpenie kórejského národa? Prečo sa ľudia navzájom nenávidia, prečo medzi sebou bojujú a prečo začínajú vojny?“ Moje srdce bolo preplnené takýmito vážnymi a zásadnými otázkami. Nikto ich nedokázal ľahko zodpovedať a mojou jedinou alternatívou bola modlitba. V modlitbe som nachádzal útechu. Kedykoľvek som mučivé problémy, ktoré ma trápili v srdci, odovzdal Bohu, celé moje trápenie a smútok zmizli a v srdci som pocítil úľavu. Začal som sa modlievať stále dlhšie a dlhšie, až do momentu, keď som sa premodlil celú noc v kuse. Vďaka tomu som získal výnimočné a vzácne zážitky, keď mi Boh na moje modlitby odpovedal. Deň, keď sa to stalo, zostane pre mňa navždy najcennejšou spomienkou v mojom živote. Je to deň, na ktorý nikdy nezabudnem.

Kľúč k veľkému tajomstvu

Počas štúdií v Japonsku som pracoval v najrôznejších zamestnaniach. Bol som vrátnikom v administratívnej budove. Písal som listy za negramotných ľudí. Na viacerých miestach som pracoval ako vedúci zmeny. Bol som vykladač osudu. Keď som rýchlo potreboval peniaze, písal som kaligrafiu a predával som ju. Nikdy som však nezanedbával svoje štúdiá. Všetky tieto veci som chápal ako sebazdokonaľovanie. Vykonával som najrôznejšie práce a stretával tých najrôznejších ľudí. Tým som sa naučil veľa o ľuďoch.

Stále verím tomu, že aby sa človek stal dobrým, musí do svojej tridsiatky zažiť veľa ťažkostí. Ľudia musia prejsť zaťažkávacou skúškou zúfalstva na dne ľudskej existencie a zakúsiť, aké to je. Musia sa naučiť objavovať uprostred pekla nové možnosti. Iba človek, ktorý sa ocitne na ceste von z priepasti zúfalstva a má v sebe nové odhodlanie, môže zažiť znovuzrodenie ako človek, ktorý je schopný byť strojcom novej budúcnosti.

V tom čase som zažil toto zjavenie: „Vzťah medzi Bohom a ľudstvom je vzťahom otca a jeho detí, a Boh je nesmierne smutný z toho, že vidí, ako jeho deti trpia.“ V tej chvíli sa mi všetky tajomstvá univerza v hlave vyriešili. Bolo to, ako keby niekto odrazu zapol filmovú premietačku. Pred očami sa mi premietlo všetko, čo sa stalo od okamihu, keď ľudstvo porušilo Boží príkaz. Z očí mi neprestajne tiekli horúce slzy. Padol som na kolená a sklonil hlavu k zemi. Veľmi dlho som nebol schopný vstať. Podobne, ako ma kedysi môj otec niesol domov na svojom chrbte, keď som bol ešte dieťa, zložil som svoje telo do Božieho lona a plakal som. Deväť rokov po mojom stretnutí s Ježišom sa mi nakoniec otvorili oči a uvidel som pravú lásku Boha.

Ježiš sa mi zjavil ako šestnásťročnému chlapcovi, lebo chcel, aby som pochopil podstatu pôvodného hriechu, ktorý ľudia spáchali, a aby som nastolil svet mieru, kde by hriech a Pád prestali existovať. Dostal som od Boha dôležité pokyny, aby som odčinil hriechy ľudstva a aby som nastolil svet mieru, tak ako ho Boh pôvodne stvoril. Svet mieru, po ktorom túži sám Boh, nie je nejakým miestom, kde sa dostaneme po smrti. Boh chce, aby sa tento svet, v ktorom žijeme teraz, stal miestom, kde prevláda úplný mier a šťastie tak, ako to platilo vo svete, ktorý Boh stvoril na začiatku. Boh určite neposlal Adama a Evu do tohto sveta nato, aby trpeli. Svet musí poznať túto ťažko uveriteľnú pravdu.

Láska privodí zjednotenie

Úlohou náboženstva je nasmerovať ľudí k dobru a odstrániť ich zlú povahu, čo nachádza potešenie v boji. Vezmime si hlavné svetové náboženstvá. Všetky hlásajú, že ich ideálom je svet mieru. Všetky chcú, aby nastalo nebeské kráľovstvo, utópia alebo raj. Náboženstvá majú pre tento ideál rôzne názvy, ale všetky sa usilujú o takýto svet. Vo svete existuje množstvo náboženstiev a každé je rozdelené na nespočetné frakcie a denominácie. Avšak najpodstatnejší aspekt všetkých je rovnaký - túžia po Nebeskom kráľovstve a svete mieru. Násilie a animozita v našom vnútri trhajú naše srdce. Kráľovstvo lásky ho vylieči.

Prvýkrát som do Jeruzalema prišiel v roku 1965. Bolo to v čase pred Šesťdňovou vojnou a Jeruzalem bol stále pod územnou správou Jordánska. Šiel som na Olivovú horu, kde Ježiš počas modlitby plakal slzami zmiešanými s krvou tesne pred tým, ako ho odviedli pred Pontského Piláta. Položil som ruku na dvetisíc rokov starý olivový strom, ktorý v tej noci mohol byť svedkom Ježišovej modlitby. Do stromu som zabil tri klince, jeden za judaizmus, ďalší za kresťanstvo a posledný za islam. Modlil som sa za deň, keď sa tieto tri rodiny viery zjednotia. Svetový mier nenastane dovtedy, pokiaľ sa judaizmus, kresťanstvo a islam nezjednotia. Tieto tri klince sú tam doteraz.

V dnešnom svete sú judaizmus, islam a kresťanstvo od seba striktne oddelené, majú však spoločné korene. To, čo ich drží stále rozdelené, je ich chápanie Ježiša. Aby sa tento problém začal riešiť, požiadal som 19. mája 2003 kresťanov, aby vo vzťahoch v rámci abrahámovských vierovyznaní prestali natoľko zdôrazňovať kríž. Preto sme uskutočnili obrad sňatia kríža. Z Ameriky, kde dominuje kresťanská kultúra, sme priniesli kríž a pochovali sme ho na Krvavom poli v Izraeli. Toto pole bolo kúpené za tridsať strieborných, ktoré dostal Judáš Iškariotský za zradu Ježiša, ktorá nakoniec viedla k Ježišovmu ukrižovaniu.

23. decembra toho istého roku sa v jeruzalemskom Parku nezávislosti zišlo približne tritisíc ambasádorov mieru zo všetkých náboženstiev a krajín sveta a s nimi asi sedemnásťtisíc Izraelčanov a Palestínčanov, aby sa zúčastnili na symbolickom sňatí tŕňovej koruny z Ježišovej hlavy a nahradili ju korunou mieru. Potom spoločne pochodovali za mier ulicami Jeruzalema. Miestne úrady nám vydali príslušné povolenia a poskytli ochranu, pričom palestínske a izraelské rodiny podporili náš pochod mieru tak, že pred ich domami svietilo svetlo.

Krajina môže byť rozdelená, ale nie jej ľud

V súčasnosti mnohí ľudia rozprávajú o mierovom zjednotení. Ja som už o týchto veciach hovoril vtedy, keď sa ľudia ani len neodvážili použiť výraz „mierové zjednotenie“ zo strachu, že budú obvinení z porušenia protikomunistického zákona a zákona o národnej bezpečnosti. Keď sa ma ľudia v súčasnosti pýtajú, čo treba urobiť, aby nastalo zjednotenie, hovorím im to, čo som hovoril vždy: „Keby Juhokórejčania milovali Severnú Kóreu viac, ako milujú Južnú Kóreu, a Severokórejčania milovali Južnú Kóreu viac ako Severnú Kóreu, zjednotenie polostrova môže nastať aj dnes.“

V roku 1991 som bol schopný ísť do Severnej Kórey na stretnutie s prezidentom Kimom s nasadením života preto, lebo som mal v sebe základ takejto lásky. Potom som sa s ním dohodol na možnosti stretnutí rozdelených rodín, spolupráce oboch ekonomík, výstavbe na hore Kumgang, denuklearizácii Kórejského polostrova a na príprave summitu medzi Severom a Juhom. Nikto by si ani nepomyslel, že antikomunista môže ísť do komunistickej krajiny a otvoriť bránu zjednotenia, no ja som prekvapil svet.

„Sever a Juh sa musia zjednotiť,“ povedal som, „ale pušky a meče nás nezjednotia. Zjednotenie Severu a Juhu nenastane vojenskou silou. Ani počas kórejskej vojny sa to nepodarilo a je naivné si myslieť, že sa to opäť dá skúsiť vojenskou silou. Zjednotenie nenastane ani cez ideológiu čučche, ktorú vyznávate. Ako ho potom dosiahnuť? Svet nefunguje iba vďaka ľudskej činnosti. Pretože existuje Boh, človek sám osebe nedokáže nič. Boh uskutočňuje svoju prozreteľnosť aj v situáciách, keď prevláda zlo, napríklad počas vojny. Preto k zjednoteniu Severu a Juhu nemôže dôjsť prostredníctvom ideológie čučche, lebo je to ideológia postavená na tom, že za všetkým je človek.“

„Vytvorenie zjednotenej domoviny je možné iba prostredníctvom ideológie bohizmu,“ pokračoval som. „Boh nás ochraňuje a náš čas zjednotenia prichádza. Zjednotenie je naším osudom; je to úloha, ktorá musí byť naplnená v našej dobe. Ak posvätnú úlohu zjednotenia našej domoviny nenaplníme v dnešnej dobe, po celú večnosť nebudeme môcť chodiť so vztýčenou hlavou v prítomnosti našich predkov alebo potomkov.“

Túžba po mierovom svete - a jej naplnenie

Roky som vyzýval k vytvoreniu sveta, kde by všetky náboženstvá žili spolu v harmónii, kde by všetky rasy žili ako jedna rodina a všetky národy by existovali v jednote. Ale to jediné, čoho boli tisíce rokov trvajúce dejiny svedkom, bolo iba stále narastajúce rozdelenie. Zakaždým, keď sa zrodilo nové náboženstvo alebo prišiel k moci nový režim, vznikali nové hranice a prišli ďalšie vojny. Dnes žijeme vo veku globalizácie. Kvôli budúcnosti sa musíme bezpodmienečne zjednotiť.

Práve s cieľom uľahčiť to som navrhol vybudovanie Medzinárodnej diaľnice mieru. Ide o grandiózny projekt, ktorý spojí podmorským tunelom Kóreu s Japonskom. Jeho súčasťou je aj stavba mosta alebo tunela cez Beringov prieliv, ktorý oddeľuje Rusko a Severnú Ameriku. Tieto medzinárodné diaľnice v konečnom dôsledku prepoja celý svet. Keď bude diaľnica dokončená, bude sa dať cestovať autom od afrického Mysu dobrej nádeje až do Santiaga v Čile a z Londýna do New Yorku. Na ceste nebudú žiadne prekážky, celý svet bude prepojený tak, ako je telo prepojené cievami. Svet sa stane jednou integrovanou komunitou a každý bude môcť slobodne prechádzať cez medzinárodné hranice. Hranice, cez ktoré bude môcť každý voľne prejsť, stratia svoj význam ako hranice. Niečo podobné sa stane s náboženstvami. Ako bude postupne narastať výmena medzi náboženstvami, vzíde z toho väčšie vzájomné pochopenie, konflikty vymiznú a múry rozdelenia sa rozpadnú. Keď v jedinej globálnej spoločnosti budú žiť rôzni ľudia, bariéry medzi rasami zaniknú. Ľudia rôznych rás budú medzi sebou komunikovať napriek rozdielom vo výzore a v jazyku. Táto kultúrna revolúcia pomôže zjednotiť svet.

Starodávna Hodvábna cesta nebola iba obchodnou trasou, ktorú používali ľudia, čo predávali hodváb a nakupovali korenie. Slúžila ako prostriedok komunikácie medzi národmi Východu a Západu a pomáhala zbližovaniu budhizmu, islamu a kresťanstva. Tieto kultúry sa navzájom miešali a stali sa základom novej kultúry. Medzinárodná diaľnica mieru zohrá v dvadsiatom prvom storočí podobnú úlohu.

Zjednotiť sa znamená viac, ako len prepojiť kontinenty tunelmi a mostmi. Znamená to aj vyrovnanie životných úrovní ľudí vo svete.

Medzinárodná diaľnica mieru má za cieľ zmeniť súčasnú nerovnosť tak, že umožní prístup k jestvujúcim prírodným a ľudským zdrojom. To prinesie všetkým jednotnú úroveň blahobytu. To si bude vyžadovať určitú obeť zo strany tých, ktorí majú väčšie materiálne bohatstvo a viac vedomostí. Vybudovať svet mieru sa nedá iba jednorazovými charitatívnymi skutkami alebo príspevkami. Svet mieru dokáže vytvoriť iba úprimná láska a neustála obeť. Musíme byť ochotní ponúknuť všetko.

Vitajte na výstave pri príležitosti 100. výročia narodenia

Touto výstavou si pripomíname sté výročie narodenia Rev. Son Mjong Muna a vzdávame poctu jeho životnému dielu. Jeho život bol vskutku výnimočným a sme hrdí predstaviť vám súhrn najdôležitejších aspektov jeho života, činnosti a myšlienok.

Väčšina zobrazených citátov pochádza z knihy „Hľadanie strateného mieru“, ktorú napísal na sklonku svojho života. V tejto knihe zhrnul svoje životné skúsenosti a podelil sa o pohnútky a účel svojich najvýznamnejších skutkov.

Aby som vybudoval svet mieru, chodil som na tie najúbohejšie a najvzdialenejšie miesta. Videl som africké matky v situáciách, keď sa iba bezmocne prizerali, ako ich deti umierali od hladu. Videl som otcov v Južnej Amerike, ktorí žili vedľa riek plných rýb, ale nedokázali uživiť svoje rodiny, lebo nevedeli chytať ryby. Začal som tým, že som sa s nimi jednoducho delil o potravu, a oni mi to opätovali láskou. Som kontroverzný človek. Už len zmienka o mojom mene vyvoláva vo svete problémy. Nikdy som nevyhľadával peniaze ani slávu, ale svoj život som venoval tomu, že som nabádal ľudí na mier. S čím všetkým však ľudia pospájali moje meno, koľkokrát ma odmietali a kameňovali. Veľa ľudí vôbec nechce pochopiť, čo hovorím a robím. Jednoducho sú zásadne proti mne.

Šesťkrát počas svojho života som bol nespravodlivo uväznený a stávalo sa, že ma bili tak tvrdo, že mi trhali mäso z tela. Dnes však v mojom srdci neostala ani tá najmenšia rana. V prítomnosti pravej lásky sa staré rany rozplynú ako nič. Dokonca aj nepriatelia sa v prítomnosti pravej lásky vyparia bez jedinej stopy. Pravá láska je srdce, ktoré dáva, ešte dáva a túži naďalej dávať. Pravá láska je láska, ktorá dáva, zabúda, že už niekedy dala, a dáva znova a znova miluje.

V ostatnej dobe sa objavuje stále viac ľudí, ktorí sa chcú o mne dozvedieť viac. Pre tých, ktorých vedie zvedavosť, som sa obzrel späť na svoj život a zaznamenal som v tejto knihe svoje autentické spomienky.
Tým ľuďom, ktorí vo mňa uverili, zostali po mojom boku a prežili svoj život so mnou, som dal nekonečnú lásku. To platí najmä o mojej manželke Hak Ča Han, ktorej som hlboko vďačný za to, že stála v mojom zápase pri mne a pomáhala mi v najťažších chvíľach.

Medzi strachom a inšpiráciou

Keď som mal šestnásť rokov, postihla nás tragédia - za jediný rok zomrelo päť mojich mladších súrodencov. Žiadnymi slovami sa nedá opísať zlomené srdce mojich rodičov, ktorí stratili päť zo svojich trinástich detí v takej krátkej dobe. Vyzeralo to, ako keby smrť bola infekcia.

Vyzeralo to, ako keby utrpenie rodiny bolo prepojené s utrpením národa a sveta. Bolo pre mňa čoraz ťažšie pozerať sa na úbohú situáciu Kórejčanov pod nadvládou japonskej tyranie. Ľudia nemali dostatok jedla. Boli situácie, keď ľudia museli jesť trávu a kôru stromov, či čokoľvek iné, čo našli, a varili si z toho jedlo. Zdalo sa, že vojny po celom svete nemajú konca. Raz som sa dočítal v novinách o samovražde študenta strednej školy, ktorý bol rovnako starý ako ja.

Pýtal som sa sám seba: „Prečo zomrel? Čo môže viesť človeka k tomu, že sa zabije v takom mladom veku?“ Bol som zdrvený touto správou tak, ako keby sa to stalo niekomu, kto mi bol blízky. Preplakal som tri dni a tri noci s novinami otvorenými na tomto článku. Jednoducho mi tiekli slzy a ja som ich nedokázal zastaviť. Nechápal som tento sled zvláštnych udalostí, či skôr to, že tragické udalosti postihovali dobrých ľudí. Fakt, že som videl kosti môjho prastarého otca, ma viedol k tomu, že som si začal klásť otázky o živote a smrti. Ale Božie slovo, ktoré som počul v kostole, mi neposkytovalo jasné odpovede na otázky, ktoré ma trápili. Aby som uľavil svojmu srdcu, prirodzene som sa začal hlbšie venovať modlitbám.

„Kto som? Odkiaľ pochádzam? Aký je zmysel života? Čo sa stane s ľuďmi po tom, ako zomrú? Existuje svet, kde je duša večná? Existuje Boh naozaj? Je Boh skutočne všemocný? Ak je, prečo jednoducho stojí, prizerá sa a sleduje utrpenie v tomto svete? Ak Boh stvoril svet, stvoril aj utrpenie, ktoré v tomto svete existuje? Čo dokáže ukončiť tragickú okupáciu Kórey Japonskom? Aký význam má utrpenie kórejského národa? Prečo sa ľudia navzájom nenávidia, prečo medzi sebou bojujú a prečo začínajú vojny?“ Moje srdce bolo preplnené takýmito vážnymi a zásadnými otázkami. Nikto ich nedokázal ľahko zodpovedať a mojou jedinou alternatívou bola modlitba. V modlitbe som nachádzal útechu. Kedykoľvek som mučivé problémy, ktoré ma trápili v srdci, odovzdal Bohu, celé moje trápenie a smútok zmizli a v srdci som pocítil úľavu. Začal som sa modlievať stále dlhšie a dlhšie, až do momentu, keď som sa premodlil celú noc v kuse. Vďaka tomu som získal výnimočné a vzácne zážitky, keď mi Boh na moje modlitby odpovedal. Deň, keď sa to stalo, zostane pre mňa navždy najcennejšou spomienkou v mojom živote. Je to deň, na ktorý nikdy nezabudnem.

Kľúč k veľkému tajomstvu

Počas štúdií v Japonsku som pracoval v najrôznejších zamestnaniach. Bol som vrátnikom v administratívnej budove. Písal som listy za negramotných ľudí. Na viacerých miestach som pracoval ako vedúci zmeny. Bol som vykladač osudu. Keď som rýchlo potreboval peniaze, písal som kaligrafiu a predával som ju. Nikdy som však nezanedbával svoje štúdiá. Všetky tieto veci som chápal ako sebazdokonaľovanie. Vykonával som najrôznejšie práce a stretával tých najrôznejších ľudí. Tým som sa naučil veľa o ľuďoch.

Stále verím tomu, že aby sa človek stal dobrým, musí do svojej tridsiatky zažiť veľa ťažkostí. Ľudia musia prejsť zaťažkávacou skúškou zúfalstva na dne ľudskej existencie a zakúsiť, aké to je. Musia sa naučiť objavovať uprostred pekla nové možnosti. Iba človek, ktorý sa ocitne na ceste von z priepasti zúfalstva a má v sebe nové odhodlanie, môže zažiť znovuzrodenie ako človek, ktorý je schopný byť strojcom novej budúcnosti.

V tom čase som zažil toto zjavenie: „Vzťah medzi Bohom a ľudstvom je vzťahom otca a jeho detí, a Boh je nesmierne smutný z toho, že vidí, ako jeho deti trpia.“ V tej chvíli sa mi všetky tajomstvá univerza v hlave vyriešili. Bolo to, ako keby niekto odrazu zapol filmovú premietačku. Pred očami sa mi premietlo všetko, čo sa stalo od okamihu, keď ľudstvo porušilo Boží príkaz. Z očí mi neprestajne tiekli horúce slzy. Padol som na kolená a sklonil hlavu k zemi. Veľmi dlho som nebol schopný vstať. Podobne, ako ma kedysi môj otec niesol domov na svojom chrbte, keď som bol ešte dieťa, zložil som svoje telo do Božieho lona a plakal som. Deväť rokov po mojom stretnutí s Ježišom sa mi nakoniec otvorili oči a uvidel som pravú lásku Boha.

Ježiš sa mi zjavil ako šestnásťročnému chlapcovi, lebo chcel, aby som pochopil podstatu pôvodného hriechu, ktorý ľudia spáchali, a aby som nastolil svet mieru, kde by hriech a Pád prestali existovať. Dostal som od Boha dôležité pokyny, aby som odčinil hriechy ľudstva a aby som nastolil svet mieru, tak ako ho Boh pôvodne stvoril. Svet mieru, po ktorom túži sám Boh, nie je nejakým miestom, kde sa dostaneme po smrti. Boh chce, aby sa tento svet, v ktorom žijeme teraz, stal miestom, kde prevláda úplný mier a šťastie tak, ako to platilo vo svete, ktorý Boh stvoril na začiatku. Boh určite neposlal Adama a Evu do tohto sveta nato, aby trpeli. Svet musí poznať túto ťažko uveriteľnú pravdu.

Láska privodí zjednotenie

Úlohou náboženstva je nasmerovať ľudí k dobru a odstrániť ich zlú povahu, čo nachádza potešenie v boji. Vezmime si hlavné svetové náboženstvá. Všetky hlásajú, že ich ideálom je svet mieru. Všetky chcú, aby nastalo nebeské kráľovstvo, utópia alebo raj. Náboženstvá majú pre tento ideál rôzne názvy, ale všetky sa usilujú o takýto svet. Vo svete existuje množstvo náboženstiev a každé je rozdelené na nespočetné frakcie a denominácie. Avšak najpodstatnejší aspekt všetkých je rovnaký - túžia po Nebeskom kráľovstve a svete mieru. Násilie a animozita v našom vnútri trhajú naše srdce. Kráľovstvo lásky ho vylieči.

Prvýkrát som do Jeruzalema prišiel v roku 1965. Bolo to v čase pred Šesťdňovou vojnou a Jeruzalem bol stále pod územnou správou Jordánska. Šiel som na Olivovú horu, kde Ježiš počas modlitby plakal slzami zmiešanými s krvou tesne pred tým, ako ho odviedli pred Pontského Piláta. Položil som ruku na dvetisíc rokov starý olivový strom, ktorý v tej noci mohol byť svedkom Ježišovej modlitby. Do stromu som zabil tri klince, jeden za judaizmus, ďalší za kresťanstvo a posledný za islam. Modlil som sa za deň, keď sa tieto tri rodiny viery zjednotia. Svetový mier nenastane dovtedy, pokiaľ sa judaizmus, kresťanstvo a islam nezjednotia. Tieto tri klince sú tam doteraz.

V dnešnom svete sú judaizmus, islam a kresťanstvo od seba striktne oddelené, majú však spoločné korene. To, čo ich drží stále rozdelené, je ich chápanie Ježiša. Aby sa tento problém začal riešiť, požiadal som 19. mája 2003 kresťanov, aby vo vzťahoch v rámci abrahámovských vierovyznaní prestali natoľko zdôrazňovať kríž. Preto sme uskutočnili obrad sňatia kríža. Z Ameriky, kde dominuje kresťanská kultúra, sme priniesli kríž a pochovali sme ho na Krvavom poli v Izraeli. Toto pole bolo kúpené za tridsať strieborných, ktoré dostal Judáš Iškariotský za zradu Ježiša, ktorá nakoniec viedla k Ježišovmu ukrižovaniu.

23. decembra toho istého roku sa v jeruzalemskom Parku nezávislosti zišlo približne tritisíc ambasádorov mieru zo všetkých náboženstiev a krajín sveta a s nimi asi sedemnásťtisíc Izraelčanov a Palestínčanov, aby sa zúčastnili na symbolickom sňatí tŕňovej koruny z Ježišovej hlavy a nahradili ju korunou mieru. Potom spoločne pochodovali za mier ulicami Jeruzalema. Miestne úrady nám vydali príslušné povolenia a poskytli ochranu, pričom palestínske a izraelské rodiny podporili náš pochod mieru tak, že pred ich domami svietilo svetlo.

Krajina môže byť rozdelená, ale nie jej ľud

V súčasnosti mnohí ľudia rozprávajú o mierovom zjednotení. Ja som už o týchto veciach hovoril vtedy, keď sa ľudia ani len neodvážili použiť výraz „mierové zjednotenie“ zo strachu, že budú obvinení z porušenia protikomunistického zákona a zákona o národnej bezpečnosti. Keď sa ma ľudia v súčasnosti pýtajú, čo treba urobiť, aby nastalo zjednotenie, hovorím im to, čo som hovoril vždy: „Keby Juhokórejčania milovali Severnú Kóreu viac, ako milujú Južnú Kóreu, a Severokórejčania milovali Južnú Kóreu viac ako Severnú Kóreu, zjednotenie polostrova môže nastať aj dnes.“

V roku 1991 som bol schopný ísť do Severnej Kórey na stretnutie s prezidentom Kimom s nasadením života preto, lebo som mal v sebe základ takejto lásky. Potom som sa s ním dohodol na možnosti stretnutí rozdelených rodín, spolupráce oboch ekonomík, výstavbe na hore Kumgang, denuklearizácii Kórejského polostrova a na príprave summitu medzi Severom a Juhom. Nikto by si ani nepomyslel, že antikomunista môže ísť do komunistickej krajiny a otvoriť bránu zjednotenia, no ja som prekvapil svet.

„Sever a Juh sa musia zjednotiť,“ povedal som, „ale pušky a meče nás nezjednotia. Zjednotenie Severu a Juhu nenastane vojenskou silou. Ani počas kórejskej vojny sa to nepodarilo a je naivné si myslieť, že sa to opäť dá skúsiť vojenskou silou. Zjednotenie nenastane ani cez ideológiu čučche, ktorú vyznávate. Ako ho potom dosiahnuť? Svet nefunguje iba vďaka ľudskej činnosti. Pretože existuje Boh, človek sám osebe nedokáže nič. Boh uskutočňuje svoju prozreteľnosť aj v situáciách, keď prevláda zlo, napríklad počas vojny. Preto k zjednoteniu Severu a Juhu nemôže dôjsť prostredníctvom ideológie čučche, lebo je to ideológia postavená na tom, že za všetkým je človek.“

„Vytvorenie zjednotenej domoviny je možné iba prostredníctvom ideológie bohizmu,“ pokračoval som. „Boh nás ochraňuje a náš čas zjednotenia prichádza. Zjednotenie je naším osudom; je to úloha, ktorá musí byť naplnená v našej dobe. Ak posvätnú úlohu zjednotenia našej domoviny nenaplníme v dnešnej dobe, po celú večnosť nebudeme môcť chodiť so vztýčenou hlavou v prítomnosti našich predkov alebo potomkov.“

Túžba po mierovom svete - a jej naplnenie

Roky som vyzýval k vytvoreniu sveta, kde by všetky náboženstvá žili spolu v harmónii, kde by všetky rasy žili ako jedna rodina a všetky národy by existovali v jednote. Ale to jediné, čoho boli tisíce rokov trvajúce dejiny svedkom, bolo iba stále narastajúce rozdelenie. Zakaždým, keď sa zrodilo nové náboženstvo alebo prišiel k moci nový režim, vznikali nové hranice a prišli ďalšie vojny. Dnes žijeme vo veku globalizácie. Kvôli budúcnosti sa musíme bezpodmienečne zjednotiť.

Práve s cieľom uľahčiť to som navrhol vybudovanie Medzinárodnej diaľnice mieru. Ide o grandiózny projekt, ktorý spojí podmorským tunelom Kóreu s Japonskom. Jeho súčasťou je aj stavba mosta alebo tunela cez Beringov prieliv, ktorý oddeľuje Rusko a Severnú Ameriku. Tieto medzinárodné diaľnice v konečnom dôsledku prepoja celý svet. Keď bude diaľnica dokončená, bude sa dať cestovať autom od afrického Mysu dobrej nádeje až do Santiaga v Čile a z Londýna do New Yorku. Na ceste nebudú žiadne prekážky, celý svet bude prepojený tak, ako je telo prepojené cievami. Svet sa stane jednou integrovanou komunitou a každý bude môcť slobodne prechádzať cez medzinárodné hranice. Hranice, cez ktoré bude môcť každý voľne prejsť, stratia svoj význam ako hranice. Niečo podobné sa stane s náboženstvami. Ako bude postupne narastať výmena medzi náboženstvami, vzíde z toho väčšie vzájomné pochopenie, konflikty vymiznú a múry rozdelenia sa rozpadnú. Keď v jedinej globálnej spoločnosti budú žiť rôzni ľudia, bariéry medzi rasami zaniknú. Ľudia rôznych rás budú medzi sebou komunikovať napriek rozdielom vo výzore a v jazyku. Táto kultúrna revolúcia pomôže zjednotiť svet.

Starodávna Hodvábna cesta nebola iba obchodnou trasou, ktorú používali ľudia, čo predávali hodváb a nakupovali korenie. Slúžila ako prostriedok komunikácie medzi národmi Východu a Západu a pomáhala zbližovaniu budhizmu, islamu a kresťanstva. Tieto kultúry sa navzájom miešali a stali sa základom novej kultúry. Medzinárodná diaľnica mieru zohrá v dvadsiatom prvom storočí podobnú úlohu.

Zjednotiť sa znamená viac, ako len prepojiť kontinenty tunelmi a mostmi. Znamená to aj vyrovnanie životných úrovní ľudí vo svete.

Medzinárodná diaľnica mieru má za cieľ zmeniť súčasnú nerovnosť tak, že umožní prístup k jestvujúcim prírodným a ľudským zdrojom. To prinesie všetkým jednotnú úroveň blahobytu. To si bude vyžadovať určitú obeť zo strany tých, ktorí majú väčšie materiálne bohatstvo a viac vedomostí. Vybudovať svet mieru sa nedá iba jednorazovými charitatívnymi skutkami alebo príspevkami. Svet mieru dokáže vytvoriť iba úprimná láska a neustála obeť. Musíme byť ochotní ponúknuť všetko.